Magdaléna Blahušiaková sa s opernou scénou SND lúči 14. januára v predstavení Toscy od Giacoma Pucciniho. FOTO – ARCHÍV
a a opúšťa dosky našej poprednej scény. Lúči sa 14. januára predstavením Toscy G. Pucciniho.
Bude naozaj posledné?
„Zatiaľ to vyzerá tak. Nemôžem povedať, že by sa mi chcelo odchádzať. Nechcem si to však nejako zvlášť pripúšťať. Je pravda, že sú postavy, ktoré by som rada spievala a ktorých stvárnenie by mne a, samozrejme, aj divákom ešte niečo dalo. Možno nejaká modernejšia vec.“
Viete si predstaviť, že už nebudete spievať?
„Neviem.“
Učíte na VŠMU, budete v tom pokračovať?
„Rozhodne, učím už asi 15 rokov. Je to náročná práca, ktorú by som nerobila, keby som nevidela pozitívne výsledky. Výučba spevu je pre mňa atraktívna. Hlavne keď vidím, že žiaci reagujú, chápu, čo od nich chcem. Niečo, čo sa nedá naučiť z knihy. Mojimi žiačkami boli Klaudia Dernerová, Iveta Jiříková, Janka Markovičová, Michal Mačuha. Takmer všetci sú stálymi členmi divadiel.“
Pamätáte si svoje prvé predstavenie?
„V Opere Slovenského národného divadla som hosťovala už v osemdesiatom roku, vtedy v predstavení Madam Butterfly. Prvé predstavenie, ktoré som robila v rámci angažmán, bol Don Carlos, spievala som Alžbetu. Operu režíroval Miroslav Fischer a účinkovala som v nej spolu s Jelenou Obrazcovovou. Bola to ľudsky i umelecky zaujímavá spolupráca, ktorá bola pre mňa veľkým prínosom. Zo svojej kariéry mimoriadne rada spomínam ešte na postavu Kataríny z opery Katarína Izmajlovová, Santuzzi z opery Sedliacka česť, ale aj na postavu Milady v Daliborovi.“
Môžete porovnať národnú opernú scénu v Bratislave s niektorou inou, na ktorej ste hosťovali?
„Na základe hosťovania by som nerada porovnávala. Keď niekam prídete, každý si vás váži, vychádza vám v ústrety a podobne. Ale myslím si, že bratislavská Opera bola vždy zaujímavá tým, že do svojho repertoáru dokázala zaradiť aj progresívny titul. Inak sa venuje prevažne klasickejším autorom ako Puccini, Verdi, ktorí tu majú dobrú odozvu.“
Keby ste mali do repertoáru niečo vybrať?
„Musím povedať, že keď v Opere pôsobil Ondrej Lenárd a riaditeľom bol Miroslav Fischer, navrhli vynikajúci repertoár, ktorý sa, žiaľ, nerealizoval. Bola v ňom napríklad Turandott alebo Straussov Gavalier s ružou, veci, ktoré divadlo potrebuje.“
Považujete bratislavské operné publikum za vyspelé?
„Môžem porovnávať s Brnom. Viem, že intelektuáli sa tam o divadlo veľmi zaujímajú a pravidelne ho navštevujú, majú veľký prehľad. Bratislavské publikum určite vyspelé je. Ale na to, aké je národné divadlo malé, malo by praskať vo švíkoch.“
A kultúrny život Bratislavy?
„Nie je taký bohatý, aký by mohol byť. Chýbajú agentúry, ktoré by zrealizovali programy s väčším spektrom umelcov. Napríklad veľké show, koncerty s poriadnou réžiou, kde by sa dali podať dobré umelecké výkony. Bratislavčania by iste hojne navštevovali nielen koncerty zahraničných operných hviezd, ale aj domácich.“
Magdaléna Blahušiaková (28. 3. 1943) vyštudovala spev na bratislavskom Konzervatóriu (1963) u prof. Smutnej-Vlkovej a na VŠMU v prof. Cokovej (1967). Vzdelanie si rozšírila na Bulharskom štátnom konzervatóriu v Sofii a v Benátkach u Giny Cigniovej. V rokoch 1969 – 1984 bola sólistkou Opery Štátneho divadla v Brne a súčasne od roku 1981 aj sólistkou Opery SND. Magdaléna Blahušiaková vytvorila vyše päťdesiat postáv, spomeňme aspoň – Manon z Manon Lescaut, Desdemonu v Otellovi, Aidu, Toscu, Alžbetu v Donovi Carlosovi, Abigail v Nabuccovi, Violettu v La traviate. Spevácky, ale aj hereckým talentom obohatila postavu Judity v Modrofúzovom zámku i Kataríny v Kataríne Izmajlovovej.
