Úprava ľadu na otvorenom zimnom štadióne v Bratislave, na mieste, kde dnes stojí štadión O. Nepelu. FOTO – ARCHÍV
Hokejoví nadšenci na Železnej studničke v roku 1927. FOTO – ARCHÍV
Korčuľovanie bolo obľúbeným športom Bratislavčanov. Začiatkom 20. storočia sa konali na Železnej studničke veľmi obľúbené ľadové bály. Na hladine zamrznutého jazera jazdili davy veseliacich sa Prešporákov a v rytme hudby, ktorú zabezpečovala prítomná hudobná skupina, predvádzali svoje (kraso)korčuliarske (ne)schopnosti. Náladu vylepšovalo aj čašníkmi podávané varené víno z úrody karpatských južných svahov alebo podmanivo voňavý grog. Pohyb na čerstvom vzduchu podporoval hlad, no aj o ten bolo postarané. Prešporský guláš, opekané mäso, vyprážané ryby, špeciality od výmyslu sveta, to všetko vplývalo na dobrú náladu. Železná studnička žila korčuľovaním a zábavou. O pár rôčkov pribudli ku korčuliarom aj hokejisti. Jazero poskytovalo perfektnú tréningovú plochu (ľad tu vydržal dlhšie ako v meste) bratislavským priekopníkom najrýchlejšej hry na svete, aj keď vtedy v ich podaní ešte rýchlou nebola.
Hokejové začiatky boli ťažké
Prvé majstrovstvá Slovenska v ľadovom hokeji (vtedy mu hovorili kanadský hokej) sa uskutočnili v roku 1930 v Banskej Bystrici a ich víťazom sa stal Skiklub Bratislava. „Skiklubáci“ sa teda právom hrdili titulom najlepšieho družstva, pravda však bola taká, že úroveň aj tých najlepších bola adekvátna pionierskej dobe. Potvrdzuje to aj zápas, ktorý sa podarilo zorganizovať funkcionárom klubu rok predtým. Cestou z majstrovstiev Európy v Budapešti sa v Bratislave zastavil čerstvý majster kontinentu – reprezentácia Československa, a zmeral si sily práve so Skiklubom. Konečný výsledok hovoril jasnou rečou 1:21. Jediný gól domácich vsietil Bončo za stavu 0:20 tak, že keď sa domáci hráč zmocnil puku, hráči súpera sa rozostúpili, ich brankár vykorčuľoval z brány. Bončo sa vrútil aj s pukom do opustenej bránky súpera. Lekcia isto tvrdá, no začiatky bývajú už také.
Štadión postavil teplú zimu do ofsajdu
Otvorením prvého zimného štadióna na Slovensku pred Vianocami 1940 bolo vyriešených niekoľko problémov naraz. Ľadová plocha, obkolesená dreveným mantinelom, patriaca domácemu ŠK Bratislava konečne vybabrala so stále teplejšími zimami, ktoré dovtedy komplikovali hokejistom život. Stávalo sa, že po dvoch-troch zápasoch sa musela pre odmäk skončiť sezóna. Cestovať do Viedne či Vysokých Tatier bolo nákladné. Výhody umelého ľadu sa ukázali čoskoro a hokejová kvalita sa začala spod Tatier sťahovať k Dunaju. Odvtedy všetky tituly majstrov Slovenska pripadli bratislavským klubom VŠ, ŠK a OAP. Mohutné „Bratislava do toho“ sa nieslo povetrím do roku 1958. Potom zimný štadión konečne zastrešili. Autor: IGOR MACHAJDÍK(Pripravujeme v spolupráci s Múzeom telesnej kultúry v Bratislave)
