Na Štedrý deň majú zvieratá na Železnej studničke lesný mier. Prameň železná studnička dnes. FOTO SME – PAVOL MAJER
„Zajtra, urodzený pane?“ začudoval sa starec. „Zajtra je predsa Štedrý deň!“
„No a čo? Aj ty ma ideš častovať poverou, že na Štedrý deň sa nesmie poľovať?“
„To nie je povera, pane. To je čosi ako zákon.“
„A ktože vydal ten tvoj zákon?“
„Nevedno, urodzený pane, ale všetci ho dodržujú. Lebo na Štedrý deň zvery majú sviatok lesného mieru, hora sa odeje do sviatočného rúcha a neslobodno ju pošpiniť krvou.“
„Lesný mier!“ vybuchol barón a odvrátil sa.
Na Štedrý deň sa vybral do hory s puškou na pleci. No keď barón vošiel medzi stromy, veruže sa začudoval: všetko tam tajomne žiarilo. Opatrným krokom sa dostal až k prameňu Železná studnička. A tam ich zočil: lesné zvery, ako sa pripravujú na svoj sviatok. Medvedica rozkurovala pec. Jeleň miesil cesto v drevenom koryte. Veverica lúskala lieskovce, jež strúhal jablká a vzadu ešte ďalší robili svoje. Všetko v hore sa usilovne účastnilo na príprave vianočného koláča. Iba líška s načesaným golierom nič nerobila, len sa prechádzala a očami jastrila.
Teda takto vyzerá ten lesný mier!, pomyslel si Fridrich a hľadel na to celý očarený.
Vtom nad horou čosi zaplieskalo a Fridrich zdvihol hlavu. Keby nevidel, tak by neveril! Ponad koruny stromov sa na velikánskych krídlach nesie orol s perím ako padlý sneh, zobák a pazúry samý strieborný ligot. Strhol z pleca pušku a zamieril. Prvá to zbadala líška. Bola strážkyňou lesného mieru. Zaštekala svojím čudným štekotom a v lesnej reči to znamenalo: „Biely orol, pozor!“
Vták mávol velikánskym krídlom a hneď zbadal nebezpečenstvo. Strieborným zobákom si vytrhol z hrude biele pierko a pustil ho dolu. Zletelo ono dolu ako oceľová strela a prebodlo poľovníkovi ruku práve vtedy, keď chcel stlačiť kohútik. Prebodlo mu ju priam uprostred dlane, až pán s výkrikom odhodil pušku do snehu. Krv vystrekla prúdom a sfarbila sneh na červeno.
Vtedy líška znovu zaštekala, čo v lesnej reči znamenalo: „Ešte takáto galiba! Krvavé škvrny na odeve vianočného lesa!“ schmatla pána za rukáv a ťahala ho k Železnej studničke. Pokropil si poľovník prebodnutú ruku, a div-divúci! Krv hneď prestala tiecť a rana sa zavrela. Líška ho potom rýchlo odprevadila za posledný strom.
Barón bol z toho všetkého taký ohromený, že mu nezišlo na um ani obzrieť sa. Nevidel teda, ako nad horu priplával sivý obláčik, ako roztvoril svoj mäkký mech a spustil na čistinku za tri náručia snehových vločiek.
Vločky poprikrývali červené stopy krvi, zasypali odhodenú pušku aj stopy poľovníkových čižiem. O chvíľu bola hora zasa čistá a zvieratá si mohli v pokoji dopiecť svoj vianočný koláč.
Barón Fridrich nikdy nikomu neprezradil, kde toho dňa bol a čo zakúsil – veď sa ani nebolo čím chváliť. No ľudia sa to predsa dozvedeli, ba dostalo sa to aj do povesti. Podľa jazvy, ktorá mu ostala na ruke, mu navždy prischla prezývka Pán s prebodnutou rukou.
Autor: JOZEF KOČI
