Elena, dôchodkyňa: „Domnievam sa, že od 1. januára bol prijatý nejaký zákon, ktorý sa týka práve týraných žien. Myslím si, že sa dá požiadať o pomoc, ale doteraz to bolo vždy bezúčelné. A keby sa také niečo prihodilo mne, vôbec neviem, kam by som sa mala obrátiť. Raz sa mi stalo, že mi jeden chlap strhol z krku retiazku. Boli tam aj dvaja policajti, tak som ich prosila, nech toho muža chytia, že som videla, v ktorej bráne sa ukryl. A oni mi povedali, nech idem na oddelenie sťažností spísať zápisnicu.“
Anna Zacharová, študentka: „Určite na linku dôvery a potom už neviem, čo by som mala urobiť.“
Marta, pedagogička: „Nakontaktovať sa na psychológov. To je prvý krok. Oni už poskytnú odbornú pomoc na úrovni. Aj v Petržalke na Medveďovej ulici je dom práve pre týrané ženy. Na rodinu by som sa určite neobrátila, lebo príbuzní sa vždy prikláňajú buď na jednu, alebo na druhú stranu. Poznala som viac takých prípadov, keď zasahovali susedia, svokra a skončilo sa to tragicky.“
Klára Čapkovičová, administratívna pracovníčka: „Priznám sa, že ani nie. Ale asi by som zavolala na linku dôvery alebo možo aj na políciu.“
Spýtali sme sa mužov, či si myslia, že bratislavské ženy sú týrané
Marko, aranžér: „Ťažko odhadnúť, spočítané to nemám. Ale zaručene áno. A či majú možnosť ochrany? Ťažko povedať, všetko závisí od toho, či sa žena odváži vyjsť s tým problémom konečne von. Ak sa rozhodne o tom hovoriť, určite sa nájde spôsob, ako ju ochrániť.“
Viktor, dôchodca: „Žiaľ, všade na Slovensku sú týrané ženy. Muži radi týrajú ženy, Slováci v tejto oblasti nie sú normálni. Nie je ich veľa a mám dojem, že ženy trpia skôr na dedinách a v malých mestách. Je to stará tradícia ešte z čias Rakúsko- -Uhorska, keď bolo postavenie muža silnejšie, a pretrváva to dodnes.“
Daniel Brunovský, výtvarník: „Myslím si, že v Bratislave ani nie tak ako na vidieku. Čiastočne v tom bude aj mentalita a veľký vplyv má na to aj nezamestnanosť. V hlavnom meste je štatisticky najnižšia nezamestnanosť z celého Slovenska.“ (mad)
