Studňa Bratislavského hradu dnes. Je hlboká 85 metrov.
FOTO SME – PAVOL MAJER
* * *
Bratislavskú hradnú studňu chráni pred páľavou, vetrom i dažďom mohutná pivnica. Studňa nemá vlastný prameň, na jej dne sa nachádza bočná spodná voda. A po tú treba spúšťať vedro do neslýchanej hĺbky. Každý deň vodu pre hrad ťahal vodár Janko. Musel naplniť dve kamenné nádrže. Necítil chlad podzemia, skôr mu bývalo pri práci teplo.
Jedného dňa bol Janko veľmi unavený. Do hradu prišla urodzená návšteva a on musel naťahať oveľa viac vody, ako po iné dni. Ale toto je už posledné vedro, myslel si, keď krútil z posledných síl studničné koleso. Vytiahol vedro, postavil ho a chvíľku oddychoval. V tom začul hlas: „Daj sa mi napiť, dobrý mládenec!“
Obzerá sa Janko, ale nevidí nikoho. „Daj sa mi napiť, dobrý mládenec,“ ozvalo sa znova kdesi pri jeho nohách. Pozrie sa dolu – a tam starček. Jaj, ale aký! Postava na piaď, brada na lakeť a celá biela-bielučičká. „Pozrimeže, aký dedko Loktibrada!“, pomyslel si Janko a okolo úst mu zahral úsmev. Zohol sa, položil si starčeka na dlaň a zdvihol ho k vedru. „Nech sa ti páči, deduško, napi sa, koľko vládzeš,“ hovorí a pritom si myslí: „Veď ty nevypiješ viac, ako dva-tri holuby.“
Podzemné priestory hradu so studňou z 1. pol. 15. st. a s nádržami na vodu zo 16. a z 18. storočia, stav pred rekonštrukciou. FOTO – JOZEF KOČI
Ale dedko Loktibrada pil ani dúha. Vody z vedra navidomoči ubúdalo, až napokon zmizla do poslednej kvapky. „To bol teda riadny smäd!“ čuduje sa Janko. „Akoby nie!“ utiera si Loktibrada biele fúzy. „Už tretí týždeň blúdim týmto kamenným podzemím, a nie a nie naďabiť na vodu. Ďakujem ti, dobrý mládenec, že si ma tak výdatne napojil. A nebanuj, že teraz musíš ťahať nové vedro.“
„Nech ti len padne na úžitok, dedko Loktibrada!“ odpovedal mládenec. Loktibrada mu zoskočil z dlane a už ho nebolo. Znovu pustil Janko vedro do studne. Letelo s hrmotom a kdesi hlboko čľuplo do vody. Zaknísal Janko reťazou, nech sa vedro naplní, a začal ťahať. Ej, veď len bolo ťažké! A čím dlhšie krútil kolesom, tým väčšmi oťažievalo. Akoby ani neťahal jedno, ale prinajmenšom šesť vedier. Obidvaja máme toho plné zuby, aj studňa aj ja, pomyslel si Janko.
Horko-ťažko vedro vytiahol a postavil na kamennú obrubu. A hľadí, oči vyvaľuje: je to naozaj, alebo sa mu to marí? Vedro je plné zlatých peňazí! Načrie Janko rukou, zlatiaky mu pomedzi prsty so zlatým cvengotom padajú. Svetlo fakieľ poskakuje po nich ako živý oheň. „Dobrý deduško Laktibrada, nastokrát ti ďakujem!“ zvolal Janko natešený.
Peniaze si do svojej komôrky poodnášal a pri svetle sviečky ich do rána počítal: „Toto budem potrebovať, aby som si od pána slobodu vykúpil a bol konečne slobodný. Toľkoto mi treba, aby som si kúsok zeme zadovážil a domček postavil. Musí to byť niekde na slnečnom svahu, kde bude nablízku les rozvoniavať a nad hlavou bude voľná obloha belasieť.
Za túto kôpku si kúpim voly, kravku a zo desať oviec. Túto hŕbku rozdelím medzi svojich bratov a sestry. A za tieto tri zlaté si vystrojím svadbu, juchachá!“ Tak priniesol Loktibrada šťastie chudobnému, ale dobrému vodárovi Jankovi.
Autor: JOZEF KOČI
