Hneď na začiatku rozhovoru MILAN LASICA (na snímke) upozornil, že na rozdiel od svojho priateľa a kolegu Júliusa Satinského k rodeným Bratislavčanom nepatrí. Jeho rodičia sa sem totiž presťahovali, až keď mal „skoro“ pol roka. Ale potom už toto mesto nikdy na dlhšie neopustil. „Prvá spomienka? Mohol som mať asi tri roky a chodiť do škôlky na Dunajskej ulici. Starala sa o nás dáma, ktorú sme všetci volali Tante. Zdá sa teda, že vtedy som vedel aj po nemecky. Pamätám si tiež nálety na Bratislavu, na to, ako sme utekali do krytu, keď zazneli sirény. Alebo ako posluhovačka, ktorú sme mali, ma vzala do Medickej záhrady. Keďže sa však intenzívne zabávala so svojím priateľom, pravdaže, vojakom, jednoducho som sa vytratil. Našli ma až dve dámy pri obchodnom dome Teta, ktoré videli, ako sa tam motám. Našťastie som už vedel povedať meno a adresu, a tak ma zaviedli domov.“
Mnohí ľudia hovoria, že Bratislava tých čias bola malé útulné mesto, iní zasa spomínajú jej ošarpanosť, zanedbanosť.
„Dnešná tvár mesta je s tou z päťdesiatych rokov neporovnateľná! Dnes, keď vidím niektoré budovy, neviem sa vynačudovať, ako je možné, že som okolo nich chodil štyridsať aj viac rokov, a ani som si ich nevšimol. Jednoducho nebolo prečo. Všimol som si ich nanajvýš vtedy, keď už im hrozilo spadnutie. Bratislava bola v päťdesiatych rokoch, ale aj neskôr, celá taká. To bolo tiež jedným z dôvodov, prečo kedysi vyhrali tí, ktorí sa rozhodli zbúrať kvôli Novému mostu polovicu Starého Mesta. Vraveli, že čo búrajú, nemá cenu. Ale keď dnes vidíte, čo sa i z takých domov môže stať po ich oprave, je to rozhodne lepšie ako most.“
Aj pre vás platilo, že najčastejším miestom stretávania bolo korzo?
„Nedalo sa inak. Každý deň od sedemnástej do dvadsiatej hodiny – to bol čas, keď ste tam jednoducho museli byť. A tento zvyk, ktorý je vlastne typický pre malé mestá, nedokázal zlikvidovať ani február 1948. Viete, po veľkých politických premenách ešte stará doba nejaký čas doznieva. Takže v päťdesiatych rokoch sa v spoločnosti diali mnohé zúfalé veci, nevinní ľudia sedeli vo väzení, ale na korze, v kaviarňach bolo ešte stále plno takých, ktorých nazývali malomeštiakmi alebo priateľmi starých poriadkov. Čiže ľudí ako moji rodičia. Nuž a my, mladší, my sme ich potom prirodzene nasledovali. To, že korzo neskôr akosi stratilo na význame, je už iná vec a má zrejme hneď viacero príčin. No pre nás, moju generáciu, ešte skutočne bývalo miestom, kde ste mohli nájsť každého a kde ste jednoducho museli byť.“
Kam chodíte v Bratislave teraz? Kde je vaše obľúbené miesto?
„Znovu len na korzo. Som tam skoro každý deň. Už len preto, že bývam v centre. Ale aj preto, že sa tam pravidelne stretávam na káve s Tomášom Janovicom. Atmosféra, ktorú má najmä v lete, je jednoducho úžasná. Množstvo nových kaviarničiek, plno ľudí, takú zmenu som ešte ani pred niekoľkými rokmi nepredpokladal. Ale vďaka za ňu, pretože korzo sa znovu, tak ako kedysi, stalo srdcom Bratislavy a to je veľká vec.“
Čo vám v Bratislave chýba?
„Viete, že vlastne ani nič podstatné? Naopak, bol by som rád, keby s malými vylepšeniami zostala, aká je. Aby sa teda neusilovala byť za každú cenu veľkou, aby nechcela napríklad súťažiť s Prahou, Viedňou či Budapešťou. Nemalo by to zmysel a bolo by to rovnako zbytočné, ako keď verejnoprávna televízia chce súťažiť v sledovanosti s televíziou komerčnou. Áno, Bratislava je naším hlavným mestom, ale to neznamená, že musí ísť aj za každú cenu o mesto veľké. Jej osobitosť by mala byť v inom. V tom, ako si dokáže zachovať svoj trochu malomestský, starosvetský pôvab, ktorý práve veľkomestám nutne chýba.“
JANA LUKÁČOVÁ
