FOTO PRE SME – ROBERT SÁNDOR
V porovnaní s Prešovom, v ktorom ste prežili detstvo, zdala sa vám vtedy Bratislava veľkým mestom?
„A viete, že ani nie? Naopak, rýchlo som zistil, že ide vcelku o malé mesto, že všetci Bratislavčania sa poznajú a že sú v nej miesta, kam jednoducho musím chodiť, pretože sú ,,in“. Ale, samozrejme, bol tu ešte Dunaj. Pre človeka, ktorý dovtedy nevidel takú veľkú rieku, tvoril práve on doménu Bratislavy.“
Čo bolo začiatkom 60-tych rokov pre študentov ,,in“?
„Samozrejme, korzo. Všetci, ktorí niečo znamenali, tam chodili. A potom Mladá garda. Internát, v ktorom bola veľká spoločenská miestnosť a jednou z aktivít tamojšej mládežníckej organizácie – lebo tie mali vtedy všetko pod palcom – bolo aj organizovanie tzv. čajov o piatej. Hrala tam živá hudba, tancovalo sa. O tých čajoch mi kolegovia už v prvom ročníku hovorili, že tam treba chodiť. Lebo to je ono, tam to žije. Tak som tam aj chodil a fakt je, že práve na ,,garde“ som spoznal mnohých zaujímavých ľudí, ktorí aj neskôr niečo znamenali. Potom sme také čaje začali robiť aj my na internáte, a ďalej už prišlo véčko. Ale bol tu aj pioniersky palác, Astorka, kde tiež hrala živá muzika a okolo ktorých sa tiež sústreďovali ľudia, ktorých stálo za to poznať.“
Kedy ste do tohto všetkého vstúpili ako aktívny hudobník aj vy sám?
„Hneď ako druhák na vysokej škole. Dvaja spolužiaci z Prešova, ktorí vedeli, že sa zaujímam o muziku, ma totiž oslovili, nech prídem, že zakladajú skupinu. Lebo vtedy mal skupinu každý. Každá škola, ročník, trieda… Dali sme si teda názov Struny, vystupovali sme spolu štyri či päť rokov – a to bol vlastne môj vstup do vôd populárnej hudby. Hrávali sme na Bernoláku, neskôr aj v PKO, v Horskom parku a dokonca raz aj na Mladej garde. Išlo o vtedy bežný repertoár. Skladby Shadows, Beatles, hity Elvisa Presleyho, Cliffa Richarda, Roya Orbisona. Samozrejme, všetko som spieval po anglicky. Ale keďže sa textom nahratým na magnetofónovom páse nedalo často dobre rozumieť, spieval som ich iba foneticky. Ale to vtedy bolo obvyklé.“
Za čím je vám z tých čias ľúto?
„Za mladosťou. Ako každému. Pochopiteľne, chýba mi to staré povojnové centrum, ktoré som ešte zopár rokov zažil. Podhradie, Rybné námestie s trhom, so synagógou. Všetky tie Štefánky, Fajky, Hrony, v ktorých sa tak dobre diskutovalo, popíjalo… Pretože práve tu bola osobitosť Bratislavy, odtiaľto vychádzal jej kolorit, ktorý sa už nikdy nevráti.“
Aké boli a sú, vaše obľúbené miesta v Bratislave?
„To sa postupne menilo. Pochopiteľne, znovu musím spomenúť korzo, ktoré navyše dnes skutočne chytilo druhý dych. Okrem neho mám však rád aj Železnú studničku. Najmä v zime. Kedysi som tam s chlapcami hrával hokej, no a teraz sa s deťmi aspoň korčuľujem.“
A čo by ste oželeli?
„Nič absolútne zásadné mi neprichádza na um. Možno nemalo byť postavené Tatra centrum. Nie som staromilec, ale predsa len si myslím, že v strede mesta by sa malo s novou architektúrou zaobchádzať opatrnejšie. Takisto stále nechápem, prečo nie sú po urbanistickej stránke viac využité oba brehy Dunaja. Napriek tomu ma posledné roky napĺňajú optimizmom a vidno to aj na ľuďoch, ktorí sa znovu vracajú do bratislavských ulíc či kaviarničiek a neuzatvárajú sa už ako kedysi len vo svojich bytoch.“
Vyhovuje vám Bratislava aj ako muzikantovi?
„Pozrite sa. Hlad po živej hudbe u publika nepochybne existuje. Lenže zákonná úprava, ktorá určuje, že každý, kto realizuje hudobné podujatie a predáva naň lístky, musí odovzdať 20 percent sumy mestu, je absolútne neľudská. Je proti hudbe, podnikaniu a ja sa určite budem snažiť o jej zmenu. A ďalšia vec. Stále tu chýba aj miesto, kde by sa dobre hralo, spievalo a kde by ľudia mohli chodiť celkom pravidelne. Čím myslím scénu, ktorá by mala dobre osvetlené, ozvučené pódium, z ktorého by bolo vidieť celú sálu a z ktorej by zasa bolo dobre vidieť aj nás hudobníkov. Čo je určite škoda, lebo Bratislava také niečo potrebuje už dávno. Nie je predsa možné nechávať všetko iba na iniciatívu súkromníkov. To bola napokon i moja pôvodná idea klubu Metro. Že mesto jeho priestory zrekonštruuje a dá do prenájmu tak, aby sa jeho prevádzkové náklady síce pokryli, no inak nebude prioritný zisk, ale záujem poslucháčov. Lenže nestalo sa, mesto mi ho dalo ako súkromnej osobe a ja som rýchlo zistil, že za tejto situácie sa môj dávny sen o džezovom klube zatiaľ nedá uskutočniť. Bohužiaľ.“
JANA LUKÁČOVÁ
