BRATISLAVA. Slovenská študentka Anna Horváthová pomáhala v Rumunsku i Arménsku, najlepšie sa však cítila v slume v Keni. V Afrike bola dvakrát na dva mesiace.
„Prvýkrát som učila v slume a pracovali sme v nemocnici, kde sme sa venovali deťom, ktoré tam ležali dlhodobo,“ hovorí.
Najskôr šla cez študentskú organizáciu AIESEC, druhý raz šla do Kene, presnejšie do Nairobi, cez organizáciu Dobrota pre Afriku a Vysokú školu svätej Alžbety, kde študuje.
„Robila som administratívne veci, stretávala som sa s deťmi a riešila všetko možné, čo Afrika prináša. Afrika je tak super, že každý deň máte čo riešiť – človek sa ráno zobudí a modlí sa, nech má deň 48 hodín, aby stihol spraviť všetko, čo má,“ hovorí s úsmevom.
Pomáhala s administratívnym zabezpečením projektu, ktorý sprostredkuje podporu vzdelávania kenských detí.
Anna hovorí, že každý deň bol nejaký „naj“ zážitok. „Dokážu vás tak strašne nahnevať a potom sa na vás pozrú tými bielymi očami, vyceria na vás biele zuby a ste niekde úplne inde,“ opisuje.
Skúmali, či vlasy sú naozaj jej
Učila ich všetky predmety okrem svahilčiny a vraví, že na ne nedokázala kričať.
Do slumu dochádzala a hovorí, že pokiaľ človek slum nepozná, nemal by tam sám chodiť. Čistota a poriadok závisia od miesta, na niektorých je to však horšie ako to, čo môžu ľudia vidieť v médiách.
„Aj napriek tomu, že je tam špina a neporiadok, je to pre mňa osobne miesto, kde som sa cítila najlepšie. Nie je tam nič, ale pritom všetko.“
Dodáva, že v slume našla ľudskosť, ktorá možno niekedy chýba v bohatších spoločnostiach.
„Príde za vami nejaké dieťa, vy môžete dve hodiny iba sedieť, a ono bude pri vás a buď sa bude pozerať alebo sa vás bude dotýkať a objavovať to, že máte chlpy a odkiaľ ich máte, lebo je tam teplo a veľa detí ich vôbec nemá. Hodinu sa vám budú hrať s vlasmi a skúšať, či sú vaše, lebo im rastú málo,“ hovorí Anna.
„Milujem tie decká – v tých afrických je niečo iné. Sú krásne. Nepotrebujú, aby ste im niečo dávali, úplne im stačí, že s nimi ste. Človek nemusí robiť nič a vie, že je potrebný, vie, že je milovaný, a že dokáže milovať,“ vraví.
Spomína, že niekedy si s nimi ide človek zahrať futbal, nemá loptu, najskôr si ju musí vyrobiť – a deti sú za to vďačné.
Niektoré z farebných ozdôb vyrobili deti v Keni počas arte terapie, iné nakúpilo združenie Dobrota pre Afriku od ľudí v Nairobi a ponúka ich v charitatívnom obchodíku.
Foto: SME - Gabriel Kuchta
V Etiópii učila jazyk a počítače
Ako dobrovoľníčka vycestovala na tri mesiace do Etiópie cez organizáciu eRko aj Andrea Girmanová.
Pracuje v Platforme mimovládnych rozvojových organizácií, v minulosti bola v Indii, ale nie v Afrike.
Chcela získať novú pracovnú skúsenosť aj skúsenosť, ktorú by využila pri svojej práci. Ponuku eRka dávala na Facebook Platformy a rozhodla sa to skúsiť.
„Učili sme angličtinu a počítače – sčasti projekt pre deti v zložitých situáciách - a taktiež sme pomáhali s administratívnou prácou, s reportovaním pre donorov, s písaním žiadostí o projekty,“ vysvetľuje Andrea.
Počas svojho pobytu strávila nejaký čas v mestách, v ktorých eRko podporuje rôzne projekty.
Bola napríklad v mestečku na juhu Etiópie, kde spolupracujú s organizáciou zaoberajúcou sa posilňovaním postavenia žien v lokálnej spoločnosti, zvyšovaním potravinovej bezpečnosti, vzdelávaniu, aktivitám pre deti a ľudí s postihnutím.
Rozprávali sa o priebehu rôznych projektov, tiež navštívili skupinu žien, ktoré si vytvorili združenie a získavajú tak malé pôžičky, vďaka ktorým vedia zvyšovať poľnohospodársku produkciu, zlepšiť živobytie.
Po návrate najviac chýbal úsmev
„Čo mi najviac chýbalo, keď som sa vrátila, bol úsmev. Tam idete po ulici a ľudia sa na vás usmievajú. Napriek tomu, že možno pociťujú nejakú materiálnu chudobu, tak som mala pocit, že sú vnútorne bohatí,“ hovorí Andrea. „Majú čas na vzťahy, na svojich blízkych aj na ľudí, ktorých len tak stretnú na ulici – zastavia sa, porozprávajú sa.“
„Je tam na jednej strane vidieť materiálnu chudobu, ale na druhej strane si myslím, že aj my sa od nich môžeme veľa učiť, hlavne čo sa týka vzťahov a nekonzumného spôsobu života,“ hovorí.
Dodáva, že sa jej páčilo, že každú sobotu išli na miestny trh a nakúpili si čerstvé potraviny.
Keď učila angličtinu, mala každý týždeň v stredu možnosť navštíviť rodiny detí. Popisuje, že väčšinou to boli rodiny v zložitých situáciách a mávali jednu izbu, v ktorej žili traja až piati ľudia – mama, súrodenci, niekedy babička.
Bolo vidieť, že toho nemajú veľa, ale domácnosti mávali pekne upravené a čisté. Mali piecku, pár hrncov, žijú v skromnosti.
„Aj na deťoch bolo vidno, že majú víziu do budúcnosti, že chcú študovať a dostať sa na univerzitu, potom chcú pomáhať svojím rodičom, bolo tam cítiť nádej do budúcna. Nesťažovali sa na svoj život, brali to tak, že takto to je, snažili sa o zlepšenie svojej situácie,“ hovorí Andrea.
Stretávala sa skôr s chudobnejšími, v hlavnom meste je však vidno aj bohatstvo, stavajú sa výškové budovy, banky či cesty. „Je vidieť veľký rozdiel medzi chudobou a bohatstvom,“ hovorí. Niektorí ľudia jej hovorili, že bohatí sa stávajú bohatší a chudobní chudobnejšími.
Rozvojová pomoc niekedy nestačí
Na Rozvojovom dni sa hovorilo o vzdelávaní, nedôstojných pracovných podmienkach aj o migrácii.
Dobrovoľníci hovorili o svojich skúsenostiach z rozvojových krajín a organizácie predstavovali projekty na pomoc ľuďom tretieho sveta na desiatom ročníku Rozvojového dňa, ktorý sa konal 14. októbra v bratislavskej Starej tržnici.
Organizuje ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií pri príležitosti Svetového dňa boja proti chudobe, ktorý je 17. októbra.
Mnohé z členských organizácií sa venujú rozvojovej spolupráci, humanitárnej pomoci alebo globálnemu vzdelávaniu na Slovensku. Zúčastnili sa aj spriatelené organizácie, ktoré priniesli napríklad informácie napríklad o migrácii, obchodovaní s ľuďmi alebo o životnom prostredí.
Andrea Girmanová ako organizátorka hovorí, že rozvojová pomoc nestačí, pretože často existujú protichodné politiky napríklad v oblasti poľnohospodárstva či migrácie. „Nemôžeme jednou rukou dávať a druhou brať.“ Vysvetlila, že práve súlad politík je témou aj v Európskej únii.
Návštevníci sa prostredníctvom hry mohli dozvedieť niečo o pracovných podmienkach a o zaberaní pôdy v rozvojových krajinách, o migrácii a daňových únikoch, na ktorých rozvojové krajiny strácajú niekoľkonásobne viac, ako získajú na rozvojovej pomoci, pričom za nimi sú často aj európske spoločnosti.
Andrea Púčiková
