zodvihli a odišli. Ostatným organizátor podujatí psychiater Peter Breier predstavil psychologičky Máriu Krýslovú a Zitu Michlerovú.
Mladý muž sa ich hneď spýtal, či tiež liečia tak, ako terapeutka vo filme. Sála sa zasmiala, lebo terapeutka, ktorú stvárnila Barbra Streisandová, sa vo filme zamilovala do brata svojej pacientky a stali sa milencami. Odpoveď bola jednoznačná: „Nie.“ Ale obe dámy priznali, že zamilovanosť ich v profesii dosť často „ohrozuje“, ich pacientov však častejšie, lebo si ich idealizujú.
„Ak sa to stane psychoterapeutovi, mal by ihneď navštíviť svojho supervízora a hneď v začiatkoch sa sám podrobiť psychoterapii. Inak musí pacienta odovzdať inému kolegovi,“ odpovedala Zita Michlerová.
„Film Pán prílivu je ukážkou amerického sna. Videli sme v ňom nesprávnu výchovu v rodine, nesprávny postup psychoterapeutky, a všetko napokon aj tak dobre, skončilo. Ale veľmi nepravdepodobne,“ doplnil Peter Breier.
Po skončení diskusie pre SME povedal, že čakal viac otázok k filmu, ale ľudí zaujímalo skôr to, ako pracujú prítomné psychologičky.
Márii Krýslovej to však neprekážalo: „Ale prekvapilo ma, ako málo boli ľudia kritickí voči chybám psychoterapeutky. Nestihli sme hovoriť o všetkých, ktorých sa vo filme dopustila. Ale ľudia by o nich mali vedieť, aby sa mohli chrániť. O psychoterapii sa u nás vie dosť málo. Ľudia si preto nemusia ani všimnúť, že im hrozí aj poškodenie. Existuje asi veľa mýtov a ilúzií, k tejto téme sa asi treba vracať a vysvetľovať, ako má správna a účinná psychoterapia vyzerať. Nestihli sme hovoriť ani o všetkých pozitívnych účinkoch psychoterapie.“
V sále zostala až do konca aj asi štyridsaťročná žena, ktorá sa predstavila ako Mária Skalková z Kramárov. „Zistila som, že mi dobre padne, keď sa o psychike dozviem čokoľvek nové,“ povedala. „Na filme ma zaujalo, ako sa terapeutka dokázala priblížiť hĺbke duše pacienta, plakal na jej hrudi. Ale som tu preto, lebo mám sama psychické ťažkosti.“ O vlastných psychických problémoch však hovorí len s tromi ľuďmi – s manželom, so svojou matkou a svojím psychiatrom.
„Zle sa cítim pri predstave, že by to o mne iní ľudia vedeli. Bojím sa, že by ma odsudzovali a že by som potom bola označkovaná. Trpím tým celý život.“
JANA MARTINKOVÁ
