FOTO – PETER PROCHÁZKA
Spisovateľ, dramatik a vedúci divadla GUnaGU VILIAM KLIMÁČEK o sebe hovorí, že je ,,neskorý“ Bratislavčan, pretože tu žije až od svojich osemnástich rokov. Toto mesto ho fascinuje a objavilo sa vo viacerých jeho hrách a románoch. „Žili sme v Starej Turej. Do Bratislavy som ako malý chodieval ku krstnej mame, ktorá bývala v dome na Grösslingovej ulici. Fascinoval ma svojím fantastickým starým výťahom, ktorý nebol uzavretý, ale mal podobu klietky. Z nej sa dalo pri pohybe všetko naokolo vidieť. A keď ma ho ešte bratranec naučil zastaviť vhodne umiestnenou metlou tak, aby všetci susedia nadávali, mali sme obaja úžasný zážitok,“ spomína.
V roku 1977 ste začali Bratislavu spoznávať už ako poslucháč medicíny, mali ste vôbec čas na študentský život?
„Pravdou je, že prvý rok som sa bál, aby ma nevyhodili, a tak som sa strašne bifľoval. Až som urobil všetky skúšky na jednotku. Už v nasledujúcom ročníku však išli známky dolu vodou, pretože sme sa s partiou stali členmi CMUK-u, teda Clubu medikov užívajúcich krásy, čiže spolku zameraného na spoločenskú konzumáciu liehových nápojov a na zoznamovanie so spolužiačkami. No a k tomu som objavil ešte skvelé bratislavské krčmy…“
Ktoré konkrétne?
„Chcel by som spomenúť dve. Prvá bola vináreň U tetušky. Pre mňa najslávnejšie študentské miesto v Bratislave. Bola v podzemí pri starom rozhlase, tam, kde je dnes zbúranisko. Viedla ju pani, ktorá veľmi dbala, aby sa jej študenti neopili, pretože nás mala rada, ale aj preto, lebo sa bála, aby jej nevzali licenciu. Mala pravítko, ktoré volala drevený Makarenko, a keď sme robili veľký hluk, búchala ním po stole a kričala: Deťušky, ticho! Práve tu som napísal mnohé básne, viedol zaujímavé debaty a tu sme aj prišli na nápad založiť divadlo a vymysleli jeho názov. Druhá krčma – U Julky, kam som už chodil menej, bola tiež v podzemí a navyše mala steny zarastené na prst hrubým machom. Do neho každý zahraničný hosť zatlačil mincu. Po mnohých rokoch krčmu zrekonštruovali – a my v nej teraz hráme. Takže Divadlo F7 na Františkánskom námestí 7 je dnes stálou scénou divadla GUnaGU.“
Kde ste vtedy bývali?
„V Mlynskej doline, v átriových domčekoch, ktoré neboli také spustnuté ako dnes. Na strechách sme si púšťali šarkany, robili žúry. Práve vtedy sa kvôli zoo rušili vedľajšie vinohrady. Ale ešte sa tam nestavalo, a tak tam bolo pusto, tajomne. Veľmi radi sme na tie miesta chodievali. Trénoval som tam hru na tenorsaxafóne.“
Začínali ste ako lekár v niekdajšom Ústave kardiovaskulárnych chorôb na Partizánskej ulici.
„A rád si na to spomínam. Práve preto mi je ľúto, že ten nádherný secesný dom, ktorý mal svojho génia loci, dnes stále viac chátra. Lebo jeho noví vlastníci vraj nemajú na údržbu a opravu dosť financií. No na druhej strane ma zasa teší, že pacienti a kolegovia sa tak aspoň dostali do perfektnej budovy na Kramároch, ktorú si určite zaslúžia.“
Obľúbené miesta v Bratislave?
„Veľmi rád mám jej starú časť a trošku zvrátene i cestu cez Nový most. Bývam totiž na začiatku Petržalky a keď po ňom peši prechádzam do centra, cestou mi vyšumia z hlavy domáce povinnosti a sústredím sa na to, čo ma čaká v divadle.“
Aké sú vaše skúsenosti s Petržalkou? Kritizujete ju?
„Keď sme sa sem v roku 1985 nasťahovali, spočiatku som si skutočne nevedel zvyknúť. Umelé bytové jadrá, hluk, neporiadok v okolí domov… Ale byt sme si postupne prerobili, prostredie sa v poslednom čase veľmi skultivovalo, a tak už hovorím – môj rodný panelák. S deťmi chodím do Sadu Janka Kráľa, kde sa ony korčuľujú a ja sa im prizerám. A pred dvoma rokmi som konečne objavil aj hrádzu. To je vlastne na Bratislave úžasné – je ako v troch orieškoch pre Popolušku. Nájdem v nej pekné malé centrum s kaviarňami, kde sa môžem porozprávať a kde mám i prácu, ale rýchlo sa dostanem i do lesa alebo k vode. Takže vlastne tri v jednom, nie?“
Autor: Jana Lukáčová
