Čítam obľúbený sobotný stĺpček Milana Lasicu, súhlasne prikyvujem a teším sa na záver. Vydaril sa. Dokonca dvojnásobne. Je vtipný (s čím som rátal). Navyše téma sa ma priamo týka. Oživuje moje dvojtýždňové skúsenosti s jazdou na bicykli v prázdninovej Bratislave.
Prečo som sa rozhodol opustiť rady chodcov a vodičov a prejsť na druhú stranu barikády, medzi cyklistov? Obdivujem síce Petra Sagana, ale dôvodom bola jednoducho lenivosť. Cesta do práce mi trvá 20 minút pomalšou chôdzou, ktorú moja žena označuje ako šuchtanie. Prikrátka vzdialenosť na štartovanie auta.
No a dole v pivnici má žena zamknutý bicykel. Je to starý čierny stroj, ktorý nám priniesol kamarát z Amsterdamu. Taký bez prevodov, čo na ňom brzdíte šliapnutím pedálov smerom dozadu a na pravom riadítku je predná brzda (dôležitý detail).
Lenivosť porazila šuchtanie a sadol som na bicykel. Vybral som si skratku z Mlynských Nív (neďaleko autobusovej stanice), cez Dullovo námestie do Apollo Biznis Centra. Trvá asi päť minút, zväčša vedľajšími uličkami bez veľkej premávky a križuje dve tepny - Košickú a Prievozskú.
Na druhej spomínanej je križovatka. Zelená tu svieti tak, že aj autá pri odbočovaní vľavo akosi zabúdajú, že šoféri oproti smerujúci rovno majú prednosť. Teraz si predstavte, že nie ste šofér ale cyklista. Hneď prvá dáma odbočujúc vľavo vo veľkom SUV ani na chvíľu nezapochybovala. Ešte že som pochyboval ja. Prefrčala popred mňa bez jediného pohľadu. Pán za ňou síce zastal, ale prekvapene pozeral ako na Sovietov v roku 1968.
Kúsok za touto križovatkou je ďalšie kritické miesto pre cyklistu - kruhový objazd. Predstava šoférov o rýchlosti bicykla je skreslená. Silnejší chlapík s mobilom na uchu a druhou rukou na volante terénneho Volva vyletel do polovice kruhového objazdu. Ledva zabrzdil pred pravidelným tempom môjho čierneho Amsterdamáka. (Pre úplnosť, toto sa nestalo v jeden deň).
Medzi domami na Nivách na vás číhajú aj iné hrozby. Napríklad jednosmerky. Ak auto stojí v strede cesty a nakladá spolujazdca, neobiehajte ho. Šofér v presvedčení, že ho na úzkej ceste nemôže nič predbehnúť, ľahko vytlačí cyklistu až na vysoký obrubník. Tu som si odskúšal brzdenie v krízovej situácii. Inštinktívne som stlačil brzdu pravou rukou. Keďže nefunguje zďaleka tak dobre, ako dupnutie pedálmi smerom späť, zabrzdil som po troch metroch. Nakoniec šťastný, že som nepreletel cez riaditká.
Zatiaľ najväčší zážitok som mal na cyklotrase na Košickej ulici. Ak ste tadiaľ ešte nešli, na jednom mieste popri prechode pre chodcov je aj prechod pre bicykle (jedna z mála podobných vymožeností v Bratislave). Jazdím tadiaľ bežne, väčšina vodičov nezabrzdí, ale to ani chodcom. Najlepší však bol vodič Superbu, ktorý sa otáčal o 180 stupňov a keďže som už bol v polovici prechodu, musel pribrzdiť. “Toto je prechod pre chodcov,” zakričal zjavne podráždený.
,,Už nech príde jeseň,” zasmejem sa. A budem sa môcť vrátiť do radov frflajúcich vodičov a chodcov.
Autor je šéfredaktor mesačníka Forbes
Autor: Juraj Porubský
