Anne Clarková. FOTO – ARCHÍV
Nedeľňajší koncert Anne Clarkovej bol skôr než koncertom dvojhodinovou performanciou. Štúdio Slovenského rozhlasu poskytlo priestor piatim rovnocenným hudobníkom, ktorých zastrešovalo známe meno legendy britskej experimentálnej hudby osemdesiatych rokov.
Anne Clarková sa na tohtoročnom akustickom turné obklopila mladými muzikantmi (gitarista Jeff Aug a perkusionista Niko Lai z Floating Stone či klavirista Murat Parlak). V dobe, keď robila prvé punkové a new wave performance v klube Warehouse Theater, kde hrali Siouxsie and The Banshees a Depeche Mode, mohli chodiť akurát do škôlky v susedstve. S o to väčšou chuťou interpretujú hudbu, nezaťažení idolizmom a estétstvom osemdesiatych rokov.
Anne Clarková vyzerala trochu ako učiteľka na absolventskom koncerte konzervatória. Spokojne sledovala nádherné výkony svojich hudobníkov a s vedomím človeka, ktorý si už svoje prežil, pokyvovala hlavou.
Nespievala, ale recitovala texty. Zneli naliehavo ako básne Sylvie Plathovej (hoci Anne zbožňuje Rilkeho), jej hlas melódiou reči pripomínal Jima Morrisona, keď sa pokúšal divákom popísať, čo vidí v drogových víziách. Ak ste sa započúvali do textu, počuli ste o parku, v ktorom padá lístie a ľuďoch, ktorí padajú do temnoty, o rukách a mori, smrti na piesku. O zvuk mora sa postaral bubeník, ktorý sa pred pódiom vždy vyzul. Na zvonivých perkusiách si zapálil vonnú tyčinku.
Clarková mimo svojich textov zbytočne nerozhadzovala emócie. Medzi pesničkami poďakovala publiku a so zrakom sklopeným k podlahe čakala na svoj part. Keď dorecitovala, odišla z pódia a nechala hudobníkov hrať. Vo chvíli, keď melanchólia pomaly prerastala do monotónneho prúdu, bubeník si presadol za sústavu činelov a kapela začala znieť viac ako bigbít.
Tóny, čo predtým hrali automatické bicie a syntetizátory, teraz odušu vyludzovali živí hráči. Radosťou z hry trochu popierali apokalyptický charakter Clarkovej pôvodnej tvorby. Namiesto temnoty však nechali v ľuďoch zážitok z nevšedného.
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
