Peter Nagy išiel z Prešova do Bratislavy, akoby ho čakala Amerika.
,,Do Bratislavy som chodil so sestrou ešte ako dieťa, mali sme tu rodinu. Vždy sme sa aj strašne tešili, lebo hoci Prešov nie je malé mesto, toto bolo pre nás niečo celkom iné. Skutočne silný zážitok mám však až z čias, keď som dostal možnosť prvý raz vystúpiť v televízii vo vtedy známej relácii Príležitosť pre talenty. Pre mňa to bolo, akoby ma čakala Amerika. Pricestoval som vlakom, v ruke gitaru, vstúpil do Mlynskej doliny a bol som doslova unesený. Ten pocit si presne pamätám i dnes. Ako amatér som potom účinkoval v televízii ešte viackrát a keďže som mal šťastie, celú ‘vojnu‘ som tiež prežil v Bratislave. Prijali ma ako vokalistu do Vojenského umeleckého súboru vedľa dnešnej Alžbetky.“
Aké to boli časy?
„Krásne. Viete, ako to býva. Všetko zlé sa odplaví a zostane iba dobré. Ale práve s VUS-om sa spája aj veľmi dôležitý moment môjho života. Slúžil som totiž s Julom Kinčekom a raz som mu dal pásku s pesničkou Profesor Indigo, ktorú som rok predtým nahral v rozhlase. No a on ju vzal do vtedy známej televíznej hitparády 5x5. Dramaturgii sa páčila a chceli ju zaradiť do súťaže. Potrebovali však pripraviť klip a vznikol problém. Vtedy sa totiž vojak nesmel objaviť na verejnosti inak než v uniforme. Lenže spievať túto pesničku v rovnošate nijako nešlo. Na deň nakrúcania som si teda vybavil vychádzku a vyšiel z brány s batohom, kde som mal džínsy, bielu košeľu a úzku kravatu. No a kdesi v podchode, už neviem v ktorom, som sa prezliekol a v škole na Vazovovej ulici som potom klip aj nakrútil. Mal taký úspech, že bol v hitparáde päť týždňov na prvom mieste, a už aj velitelia zistili, že ide o mňa. Chceli vedieť, čo a ako. Tvrdil som im teda, že klip vznikol ešte mesiac predtým, než som narukoval. Hoci aj oni si iste dobre pamätali, že do VUS-u som prišiel s vlasmi po plecia a na obrazovke som ich už mal pekne po vojensky vystrihané.“
Dnes žijete ,,na striedačku“ rovnako v našom meste ako v Prahe. Ani v jednom prípade však nie priamo v centre. Prečo?
„Centrum je totiž podľa mňa pre bežný život nepoužiteľné. Iste, sú ľudia, ktorí by so mnou nesúhlasili. Napríklad Miro Žbirka. Lenže keď chcete ísť na nákup do samoobsluhy, obvykle nemáte kde. A banky a luxusné butiky ku každodennému životu nepotrebujete. Nevraviac už o tom, že všade sú aj neskutočné problémy s parkovaním.“
Keď máte trochu voľna, kam sa v Bratislave vyberiete?
„Rád som v pohybe, a tak sa mi ako bicyklistovi veľmi páči hrádza pri Dunaji a výborné sú aj terény okolo Jura a vôbec v Malých Karpatoch. No a na in-line korčule je zasa výborný Sad Janka Kráľa. Chodievam tam aj so synom a navyše pri Leberfingeri je aj dobrý bufet, v ktorom nás už oboch poznajú.“
Bez čoho by ste sa v Bratislave zaobišli?
„Bez problémov s dopravou. Metro by sa totiž nepochybne v Bratislave veľmi zišlo. Hoci, aby som bol úprimný, po mojich zahraničných skúsenostiach tvrdím, že ku skutočnému dopravnému kolapsu, keď hodinu i viac stojíte v kolóne, má ešte toto mesto ďaleko. Ale čo je doslova vydieračské, sú ceny za parkovanie. Pretože 60 korún za hodinu nedáte ani v Prahe. Napriek tomu si stále hovorím – zlatá Bratislava, naša milá dedinka v údolí, kde sa dá dobre žiť. Naozaj si totiž myslím, že po 11. septembri minulého roka sa skutočnosť, že je tak trochu v závetrí, stala z nevýhody výhodou. Viem, ľuďom, ktorí boli najďalej vo Viedni, to ťažko vysvetliť. No vo svete je naozaj taká tlačenica, také skolabované vzťahy, vzájomná nenávisť, že problémy, ktoré máme momentálne u nás, naozaj nie sú tie najväčšie. A navyše, stále sa dajú riešiť.“
FOTO – ARCHÍV
Autor: Jana Lukáčová
