Do domu po významnej bratislavskej rodine hudobníkov Albrechtovcov chcú opäť vrátiť umenie, pripravujú komunitné centrum kultúry.
BRATISLAVA. Píšu sa šesťdesiate roky minulého storočia, niektorý z májových dní. Muzikológ Ján Albrecht sedí za stolom svojej pracovne v dome číslo jeden na Kapitulskej ulici. Medzi množstvom kníh spod popísaného notového papiera vytŕča sláčik, vedľa neho viola. Albrecht rýchlo ťuká do písacieho stroja.
Občas sa cez okno pozrie do najstaršej bratislavskej ulice. Každú chvíľu ňou prídu študenti hudby, umelci i vedci, aby s Hansim, ako Jána volali, mohli viesť debaty o umení, matematike či politike.
Inokedy Ján zoberie violu a s ďalšími muzikantmi zaplní hudobný salón domu či rozkvitnutú záhradu.
Dom, tak ako každý deň od roku 1945, odkedy ho obývali otec Alexander a syn Ján Albrechtovci, zaplní obľúbená komorná hudba.
Šialenci po poznaní
- Alexander Albrecht
(1885 - 1958) bol skladateľ, dirigent a pedagóg; - od roku 1908 bol organistom Dómu sv. Martina, od roku 1921 dirigoval v Cirkevnom hudobnom spolku;
- patril k prvým skladateľom 20. storočia z územia dnešnej Bratislavy, ktorého hudba bola známa aj v zahraničí;
- Ján Albrecht (1919–1996) pôsobil ako pedagóg, muzikológ a violista;
- bol zakladateľom súboru Musica aeterna, ten pôsobí dodnes. S ďalšími hudobníkmi oživovali hudbu gotiky, renesancie či baroka;
- bol nepriateľom oficiálneho vzdelávania, nenávidel dril a memorovanie. Sám nebol dobrým žiakom, no priťahoval ľudí túžiacich po poznaní;
- Dom na Kapitulskej kedysi prezývali aj akadémiou, prešli ním stovky ľudí so záujmom o podnetné diskusie a domáce muzicírovanie.
Rok 2014, ďalší z májových dní, takmer osemnásť rokov po Hansiho smrti. V záhrade aj v dome Albrechtovcov, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, je ticho a pusto. Na jeho minulosť upozorňuje len pamätná tabuľa vedľa provizórnej drevenej brány s visutým zámkom.
Po smrti Jána a v roku 2003 aj jeho manželky Viery pozostalosť prevzali mestské a štátne zbierkové inštitúcie a dom začal chátrať.
„Som šialenec, ktorý si spolu s ostatnými povedal, že to takto nesmie ostať,“ hovorí Igor Valentovič, spoluzakladateľ občianskeho združenia Albrecht Forum, ktoré sa snaží dom zachrániť a oživiť v ňom pôvodné tradície.
V roku 2010 dosiahli dohodu o dlhodobom nájme. Dom je vo vlastníctve Bratislavskej arcidiecézy, združenie ho získalo na 25 rokov s možnosťou ďalšieho prenájmu. „Zaviazali sme sa dom zrekonštruovať a zrevitalizovať.“
Do roku 2019 chcú dobrovoľníci z domu vytvoriť komunitné centrum slobodných umení. Ponúkať chcú priestor na výstavy, recitály, koncerty či diskusie.
Dom siedmich storočí
Z priestrannej záhrady vchádzame do útrob domu. Vnútri cítiť prach zmiešaný s vlhkom. Hoci vymizol pôvodný život, vidieť, že tu ožíva niečo nanovo.
Všade je stavebný materiál, lešenie podopiera staré klenby. Z rizalitu, teda z výstupku na priečelí, ktorý bol na spadnutie, vytŕčajú nové tehly.
„Vymenili sme celú strechu, krov, oddrenážovali základy a odkryla sa tak pôvodná výška domu.“ Niekdajší vchod do domu bol asi dva metre pod dnešnou úrovňou terénu. Úroveň Kapitulskej ulice bola v porovnaní s tou dnešnou asi o meter hlbšie.
Od kostí po prsteň
„Stojíme v najstaršej časti domu z 13. storočia,“ ukazuje Valentovič. Obklopuje nás tma a lúče baterky dopadajú na vykopávky mestských archeológov.
Dom sa pribúdajúcimi rokmi rozširoval, zahŕňa v sebe prvky gotiky, renesancie, baroka a čiastočne aj klasicizmu.
„Priestor Kapitulskej ulice sa celkovo považuje za jednu z najdôležitejších polôh, pokiaľ ide o poznanie vývoja osídlenia na území dnešnej Bratislavy,“ hovorí archeológ Jozef Kováč.
