Len tí naši majitelia klubov si na rozdiel od veľkých ruských či ukrajinských oligarchov dlho vystačili s presklenými vipkami na rozpadajúcich sa štadiónoch.
Vylepšením tohto podnikateľského modelu sa stal pekný a predražený zimný štadión, na ktorý mesto Bratislava dalo 56 miliónov eur (na čo si muselo v banke požičať) a štát prispel ďalšími 40 miliónmi eur.
Futbalisti v našom meste toľko šťastia nemali. Najprv fanúšikovia prišli o útulný štadión Petržalky za Starým mostom, vlani zbúrali aj Tehelné pole a teraz sa vyčkáva. Kedy sa bude na Slovane stavať a koľko štát napokon naozaj zaplatí, nie je jasné.
Hokejista Ľubo Višňovský je z inej generácie ako Juraj Široký, v ktorého Slovane hrával, či futbalový Ivan Kmotrík. Presadil sa v najlepšej súťaži na svete, stále tam hrá, no chystá sa už na návrat na Slovensko.
Nepotrebuje mať svoj klub, chce len v Rači na jednom zo zastaraných športovísk postaviť svoj športový komplex, pretože ho šport baví, rozumie mu a štve ho, že tu nie je dosť ihrísk.
Ak to Višňovský s tenistom Jánom Krošlákom postavia a ľudia tam začnú chodiť a bude to fungovať, bola by to pre bratislavský šport veľká vec.
Normálne by tu po niekom niečo zostalo, za svoje peniaze by vybudovali niečo pre ľudí. To v tomto meste ešte nie je bežná vec.
