Ani netušíme, ako rýchlo sa môžu zmeniť naše plány. V nedeľu 21. decembra som mala letieť do Francúzska, stráviť Vianoce u prvorodenej vnučky a jej rodinky. Všetko som už mala pripravené. Tri dni pred cestou, vo štvrtok, som sa pošmykla na malom kúsku poľadovice. Nevšimla som si ho a nehoda bola na svete. Padla som dosť nešťastne. Neviem, ako dlho som tam ležala, ale našťastie sa ma ujali okolo idúci ľudia, zastavilo tam i osobné auto. Na nič z toho si však nepamätám, prebrala som sa až vo chvíli, keď ma v Bratislave v nemocnici na Mickieviczovej ulici vyberali zo sanitky prvej pomoci, ktorú mi moji milí záchrancovia v Modre privolali. Potom ma prijali na chirurgickom oddelení , časť traumatológia. Bola som jedným z početných úrazov toho nešťastného dňa. Niekoľko dní som strávila najprv na resuscitačnom, neskôr na lôžkovom oddelení. Domov som smela ísť až posledný deň roku. - Prešiel už dlhší čas od môjho úrazu, no ja stále s vďačnosťou spomínam na všetkých lekárov, sestričky a ostatných pracovníkov tohto oddelenia. Ďakujem dodatočne im všetkým, že sa mne aj ostatným pacientom stali našimi milosrdnými Samaritánmi. Ďakujem im z celého srdca a želám zdravie, sily tela i ducha, vyhovujúce podmienky pre tak veľmi náročnú prácu, a aspoň občas aj uznanie. Vyprosujem pre nich Božiu pomoc na ich nenahraditeľnú prácu. A im hlbokú pokoru a veľkú zodpovednosť voči poslaniu, ktoré na seba vzali.
Anna Olexová Adamovičová
