Bolo to koncom 70. rokov, novostavbu obývali rodiny zamestnancov Slovnaftu a Hydrostavu. Napriek mojej neblahej spomienke tam bola typická atmosféra rozostavaného socialistického sídliska.
Dospelí pracovali, deti sa v zime sánkovali v parku, nikto sa nehanbil povedať, kde býva. Moji rodičia si to tak pamätajú, hoci sme sa čoskoro odsťahovali preč.
Veľa rôznych okolností – od politických až po architektonické – spôsobili, že sa pred dvadsiatimi rokmi stalo z Pentagonu peklo. Odštátňovanie bytov bola vlastnícka revolúcia, ktorá mala veľa obetí a niektoré z nich sa ocitli v Pentagone. Na chodbách nachádzali striekačky, narkomanov a špinu. Rodičia, čo sa nedokázali odsťahovať, sa báli o deti. Byty boli najlacnejšie v Bratislave.
Asi pred desiatimi rokmi sa v Pentagone začali diať veci, stačí si čítať staré správy. Obyvatelia poumývali celý dom, natreli chodby. Potom zaviedli kamerový systém. Najali strážnikov. Zmenili stanovy spoločenstva vlastníkov. Vydobyli si väčšiu pozornosť od samosprávy aj polície. Od Nadácie Pontis dostali centrum pre deti.
Keď dnes riešime v novinách ponosy obyvateľov na otravné bezpečnostné opatrenia, znie to ako pokrok. Neustále odomykať a zamykať nejaké dvere je predsa len iná nepríjemnosť, než prekračovať narkomana na schodoch.
Ani po desiatich rokoch to tam asi nevyzerá na jasné víťazstvo slušnosti a aktivizmu nad podsvetím, ignoranciou a neschopnosťou úradov. No akékoľvek aj malé zlepšenie je úctyhodné, ak sa oň zaslúžili najmä sami obyvatelia.
