domov. Po prvýkrát. V jej živote zarezonovali tri zásadné príchody do Bratislavy v rôznych obdobiach.
Kedy bol ten prvý zásadný príchod?
„Keď som sa ako dvanásťročná dostala do pionierskeho tábora v Bratislave. Bývali sme oproti dnešnému Tescu vo vysokom dome, v ktorého dvore bol pohrebný ústav. Občas sme zazreli, ako nakladajú a vykladajú truhly. Keď sa dalo, utiekli sme z olovrantu a chodili sme sa voziť na chodiace schody. To bol vtedy pre nás ako zázrak. Počas tohto tábora som bola aj prvýkrát vo veľkom kine. V našom tisovskom sa ešte bežne počas predstavenia kúrilo drevom vo veľkej peci a občas sa aj zakričalo: „Francúz, titulky nevidno!“.
Do Bratislavy ste sa potom vrátili ako študentka.
„Vtedy som už objavovala iné veci ako chodiace schody a kiná. Bývala som na internáte v Mlynskej doline a už tam bol študentský život úžasný. Zo školy, z prednášok sa chodilo k Mäsiarom na dobrú držkovú za päť korún. Keď sa zadarila nejaká výnimočná skúška, alebo štátnica, tak sme zašli do Zeleného domu na ruské šampanské s ananásom. To bol vrchol našich študentských orgií.“
Teší vás, že ste sa odsťahovali z Petržalky?
„Mala som šťastie, že som počas svojho redaktorovania v časopise Kamarát dostala od Zväzu novinárov byt v Petržalke. Bývala som tam najprv sama a neskôr aj s rodinou 14 rokov. Mala som tu lásku, dieťa a priateľov, prežila som aj špinavé výťahy a páchnuce schodištia v paneláku. Vždy sa snažím vytvoriť si svoj vlastný svet, aj v iglu by som si ho dokázala vytvoriť. Keď som sa presťahovala do Devínskej Novej Vsi, nepovedala som si: Konečne! Aj v Petržalke ostal kúsok môjho života, kúsok mňa.“
Mesto sa za posledné roky zmenilo, modernizuje sa. Cítite sa v ňom lepšie?
„Mala som sa narodiť v úplne inom storočí, som totiž milovník starých vecí. Ťažko nesiem napríklad to, že prestavbu bývalého podhradia vyhral projekt, podľa ktorého sa bude stavať v modernom duchu. Tešila som sa, že sa to znovu pokúsia postaviť, tak ako to bolo voľakedy. Priala by som Bratislave, aby sa jej staré rany zaceľovali skôr návratmi do minulosti ako neustálym modernizovaním. Vedela by som si predstaviť, že by v tých „starých“ nových domoch boli priestranné moderné byty. Ja ale nie som profesionál, preto hovorím len srdcom.“
BARBORA MANČÍKOVÁ
