Zaujímalo ho, ako cestovatelia v minulosti vnímali Bratislavu a či im na jej spoznanie stačili zväčša iba krátke návštevy. Tie najzaujímavejšie spomína v knihe Neviditeľné mesto.
Ako vznikla idea napísať knihu Neviditeľné mesto?
„Cestopisom o Bratislave som sa začal venovať ešte ako študent, keď som si robil sprievodcovský kurz. Hľadal som rôzne historické pramene, ktoré by mi priblížili dobovú atmosféru. Zarazilo ma, že cestopisné správy z viacerých období sa na seba veľmi podobali, akoby v meste nedošlo vôbec k žiadnemu vývoju. Pritom v 19. až 20. storočí bol ten vývoj dynamický a vzhľad mesta sa výrazne menil. Je to tým, že cestopisy pracujú so schémami, musia napríklad obsahovať istý druh informácií, ktoré od seba navzájom preberajú.“
Bola Bratislava neviditeľným mestom?
„Bratislava z pohľadu turizmu stála dlhé obdobie v tieni Viedne. Bola neznáma. Uhorsko malo v devätnástom storočí imidž nebezpečnej, orientálnej krajiny. Pojem neviditeľné mesto má aj druhý význam a ten je pre mňa dôležitejší. Hovorí o tom, že môžeme prečítať množstvo cestopisov, ale nedozvieme sa z nich to, aké to mesto naozaj bolo. Omnoho viac sa dozvieme o autoroch, o ich vlastnej kultúre a o kolízii medzi ňou a tou, ktorú tu spoznali.“
Kto cestoval do Bratislavy?
„Napríklad známi spisovatelia. Z devätnásteho storočia máme veľmi pekný opis od Hansa Christiana Andersena, ktorý sa plavil po Dunaji na ceste do Istanbulu. Najznámejším cestopiscom, ktorý Bratislavu opísal, bol Friedrich Nicolai. Absolvoval polročnú cestu po Nemecku, prišiel aj do Viedne a odskočil si na jeden a pol dňa do Uhorska. O Prešporku napísal vyše sto strán. Nemeckí cestovatelia boli často mešťania, ktorí považovali takú cestu za súčasť svojho vzdelania. Z Anglicka prichádzali šľachtici.“
Našli v Bratislave to, čo očakávali, alebo niečo iné?
„Cestovatelia z Uhorska alebo Nemecka sa v Prešporku necítili cudzo. Inak to bolo napríklad u Angličanov, ktorým boli aj každodenné reálie neznáme. Zaujímali sa najmä o politiku a Uhorský snem. Veľmi radi sa chodili pozerať na jeho rokovania, hoci im nerozumeli.“
Bolo niečo špecifické, čo sa im na meste páčilo?
„Fascinovala ich viacjazyčnosť. Boli unesení tým, že v jednom meste počuli ľudí rozprávať po latinsky, nemecky, maďarsky, slovensky, či prešporácky, tzv. mišmaš. Takže pre nich bol Prešporok už taký Babylon.“
Bolo mesto ešte niečím typické?
„Uhorskí šľachtici boli známi bujarými zábavami. Krajinu preslávilo víno a ovocie. Všetko tu bolo omnoho lacnejšie. Keď niekto prišiel zo západnej Európy, pripadal si ako boháč. Prešporok bol aj mestom pôžitku. K imidžu mesta patrila aj prostitúcia. Veľa sa o nej nepíše. Ak ju opisujú, tak skôr kriticky ako také odstrašenie. Napríklad hrdina veľkého nemeckého románu Doktor Faustus sa nakazí syfilisom práve v Bratislave. Mohol sa v hociktorom inom meste, ale Thomas Mann si vybral Bratislavu. To znamená, že to vtedy už musela byť informácia, ktorá kolovala a mesto malo túto pečiatku.“
Vystríhali cestopisy pred nejakými miestami?
„Jeden cestopisec opisuje hradný vŕšok ako miesto, kam by turisti nemali chodiť. Veľmi kritizuje prostitúciu. Ale robí to s takým pôžitkom, že to malo možno presne opačný efekt. V osemnástom a devätnástom storočí sa odporúčalo mať na ceste diétnu stravu, nekonzumovať ovocie alebo alkohol v nadmernom množstve. Keďže u nás to bolo také lacné, akoby sa to priam ponúkalo. Úsmevné príhody opisujú cestovateľov, ktorí prišli do Prešporka a boli tu celý čas naložení v alkohole. To je tiež pre nás dôvod nie celkom veriť tomu, čo potom napísali, lebo si z tej návštevy vôbec nič nepamätali a len pospisovali informácie z iných lexikónov.“
Čo tu našli cestovatelia iné ako vo Viedni?
„Existuje veľmi veľa podôb medzi viedenskou a bratislavskou kultúrou. Negatíva toho, že bola Bratislava akoby predmestím Viedne, boli, že sa v nej nevytvoril nikdy bohatší kultúrny život. Inštitúcie vo Viedni mohli bez problémov nasýtiť dopyt po kultúre. Výhodou bolo, že mnohé veci, ktoré neboli možné vo Viedni, boli možné v Prešporku. Napríklad keď boli v divadle niektoré divadelné hry zakázané, tak Uhorsko už bolo inou krajinou, kde platila iná cenzúra. Takže sa tie hry uviedli v Prešporku.“
Aké miesta cestovatelia v meste vyhľadávali?
„Okrem Hradu a Dómu sv. Martina, ktoré Prešporku dávali status korunovačného mesta, spomínali aj zelené plochy. Napríklad Sad Janka Kráľa, vtedy nazývaný Aupark, kde Prešporčania trávili svoj voľný čas a ktorý bol niekoľko krát väčší, ako je teraz. Tiež Kamzík alebo Železnú studničku.“
Železná studnička na pohľadnici.
FOTO: ARCHÍV JOZEFA TANCERA
Aký bol typický obyvateľ Prešporka?
„V nemeckej literatúre sa v devätnástom storočí vytvorila typická figúrka Prešporčana. Volali ju Kraxelhuber, také niečo nie je vo Viedni ani v Budapešti. Rozprával veľmi škaredým nemeckým dialektom, jadrným, trošku vulgárnym a nemal veľké vzdelanie. Ten význam bol zo začiatku skôr negatívny, ale v medzivojnovom období sa na to začala nabaľovať taká nostalgia, ktorú si dodnes pestujeme. Obraz Prešporčana v cestopisnej literatúre je kombináciou viedenskej veselosti a bezstarostnosti s uhorskou vážnosťou a patriotizmom. Slovanský element chýba.
V knihe rozlišujete medzi názvami Prešporok a Bratislava. Aký je v nich rozdiel?
„Najväčší rozdiel medzi Bratislavou a Prešporkom bol spôsobený zmenou príslušnosti k štátu. Bratislava je názov, ktorý používame od roku 1919. Tento názov v sebe nepriamo nesie vnímanie Bratislavy ako slovenského mesta alebo ako mesta nachádzajúceho sa v Československu. Historický názov Prešporok fungoval, kým bol Prešporok uhorským mestom a bol dominantne obývaný aj iným, než českým a slovenským obyvateľstvom. Tie pojmy nie sú hodnotovo neutrálne. Keď hovorím Bratislava, tak často to mesto slovakizujem.“
A čo názvy Pressburg a Požoň?
„Ak ide o príbeh Bratislavy v zmysle národného nemeckého príbehu, aký sa snažili rozprávať nacisti v tridsiatych rokoch minulého storočia, tak vtedy používam aj v slovenčine názov Pressburg. Nacisti vedome hovorili o Pressburgu a nie o Bratislave. Pri maďarskom národnom príbehu zas aj po roku 1918 sa striktne používal maďarský názov Požoň. Použiť názov Bratislava by znamenalo akceptovať to, že Bratislava už je československé mesto a nie uhorské. Názvy mesta sú aj akýmisi ideologickými nálepkami. Treba rozlišovať, ktorý príbeh mesta práve rozprávam.“
Prešporský makový rožtek (Der Pressburger Mohnbeugel) patril k pôžitkom Prešporku, vo Viedni sa dodnes predáva.
FOTO: ARCHÍV JOZEFA TANCERA
Pohľad na Prešporok z Dunaja.
FOTO: ARCHÍV JOZEFA TANCERA
Pozdravy z mesta na hranici
Cesta parníkom do Bratislavy nie je nič príjemné, píše jeden z bedekrov. Je malebná, oponuje ďalší.
BRATISLAVA. Cestovatelia pripisovali Bratislave rôzne prívlastky. Napríklad mesto na hranici, predmestie Viedne alebo malá Viedeň, či mesto pôžitku. Aj do takýchto kapitol rozdelil Jozef Tancer svoju knihu Neviditeľné mesto.
Striktne tiež rozlišuje medzi historickým názvom mesta do roku 1918 Prešporok a novodobým názvom Bratislava. Podľa historických období rozdelil príbehy aj na československý, nemecký, maďarský, slovenský, ale aj prešpurácky.
V knihe opisuje napríklad aj výhody a nevýhody cestovania parníkom. Tieto lode brázdiace Dunaj jedni považovali za malebné a iní za utrpenie, pretože sa v nich ľudia tlačili ako „na jarmokoch pred vývarovňou jedál“.
Kniha Neviditeľné mesto sa snaží odpovedať na otázky, aký imidž mala Bratislava v minulosti u zahraničných návštevníkov a aj na to, ako ju vnímali domáci obyvatelia. V jednotlivých kapitolách sa čitateľ dozvie, ako na cudzincov pôsobil Prešporčan a aké mu pripisovali vlastnosti.
V knihe sa píše aj o tom, ako sa menil vizuál cestopisov. Od väčších formátov naplnených množstvom faktografických informácií cez subjektívne zápisy po štýlový bedeker vreckového formátu pomenovaný podľa nemeckého autora Karla Baedekera.
Bedeker sa napokon na prelome 19. a 20. storočia už stal pomôckou každého moderného cestovateľa, mal mu uľahčiť cestu a ušetriť peniaze. Už vtedy obsahoval ceny hotelov, reštaurácií či cestovných lístkov.
Barbora Kalinová
Citácie
Z knihy Neviditeľné mesto
"Nechýbali ani kupčiaci Židia, zemití Slováci s havraními vlasmi a širákmi, Maďari a Česi a ďalší ľudia. Naša loď bola svet, prinajmenej Rakúsko v malom."
Christian F. Schönbein, z plavby parníkom po Dunaji, 1850
"Uhorský šľachtic je mimoriadny druh človeka, ktorého pán Boh poslal na zem, aby trápil a sekíroval menej privilegovanú väčšinu krajanov. S fajkou napchatou smradľavým tabakom chodí tam, kde je zákaz fajčiť, vypľúva odporné hlieny a núti nemecké dámy, aby utiekli pred touto hrubosťou von na čerstvý vzduch."
Franz Wallner, herec a spisovateľ, 1864
