Hádzaná sa na Slovensku začala hrať až po druhej svetovej vojne. V Česku mala väčšiu tradíciu, a tak boli hráčky z českých miest vždy o krok vpredu. Netrvalo však dlho a v Bratislave sa začala formovať generácia hádzanárok, ktoré dokázali prelomiť nadvlád
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
Brankárka Anna Čápová-Ríšová dostáva gól v drese Lokomotívy Bratislava na jednom z ligových zápasov v Prahe. Písal sa rok 1956 a v závere súťaže sa Lokomotíva ako prvé slovenské družstvo tešila z titulu majstra ČSR. FOTO - ARCHÍV
u českých družstiev a získať titul majsteriek ČSR.
Všetko sa iba začína
Začiatkom päťdesiatych rokov vznikol hádzanársky klub Fyzkultúrnik Bratislava. O čosi neskôr sa pridal Kovosmalt Petržalka. Niektoré hráčky z týchto tímov sa neskôr stretli v klube Lokomotíva Bratislava a získali v jej drese historicky prvý titul majsteriek ČSR pre slovenské družstvo. „Do Bratislavy som prišla z Popradu na školu umeleckého priemyslu študovať keramiku. Na športových hrách mládeže ma videl môj budúci tréner Ján Rumpík. Postavil ma do bránky a za petržalský Kovosmalt som chytala v slovenskej i celoštátnej lige,“ zaspomínala si Anna Čápová-Ríšová, ktorá sa v roku 1957 stala aj majsterkou sveta a neskôr získala ocenenie najlepšia slovenská hádzanárka 20. storočia. „V roku 1955 som prešla do Lokomotívy Bratislava a začali sa zlaté časy.“
Prvý výraznejší úspech zaznamenala Lokomotíva v roku 1955 už aj s Čápovou v bránke. Dosiahla na vtedajšiu dobu vec nevídanú – bronz v celoštátnej súťaži. Družstvo sa pod vedením trénera Ladislava Grossa, ktorý dokázal do prípravy zaradiť aj progresívne tréningové postupy, stále zlepšovalo. Už v ďalšej sezóne sa stalo hlavným adeptom na titul. „Mali sme družstvo zložené zo skúsenejších, ale aj mladých a dravých hráčok. Domáce zápasy sme hrávali na škvarovom ihrisku na dnešnom cyklistickom Štadióne V. Ružičku. Tribúna bola často úplne plná. Odhadujem to na tisícku divákov. Boli sme v neustálom konflikte s cyklistami, ktorým sa na tréningoch naše lopty plietli pod kolesá. Nahnevane nám ich odkopávali za tribúnu, preč zo štadióna.“
Súťaž sa v roku 1956 hrala systémom jar – jeseň, a tak sa záverečné súboje o titul odohrávali v novembri. Lokomotíva si už tri kolá pred koncom mohla zabezpečiť titul, ale v zápase v Olomouci nepodržala svoj tím práve brankárka Čápová. „Nepamätám si na to už presne. Vtedy padalo len veľmi málo gólov. Zápasy sa končili futbalovými výsledkami. Mojím priemerom boli asi tri inkasované góly. Možno som pustila o jeden viac, a tak som sklamala,“ dodala žartom.
Rozhodovalo sa až v poslednom kole. Bratislavčanky museli nad svojím posledným súperom Slavojom Praha zvíťaziť. „Deň pred rozhodujúcim zápasom začalo snežiť, a tak sme sa sťahovali na provizórnu palubovku do rozostavaného PKO a vyhrali sme 4:3. Ani to nám však ešte nezaručovalo titul. Spartak Sokolovo hral s Olomoucom a potrebovali sme, aby sa zápas skončil remízou. Dlho sme nevedeli, ako dopadol. Až večer sme sa pred šiestou stretli pri hodinách pred Carltonom. Každá z nás už čosi začula, ale definitívu nám dal tréner Gross. Výsledok 3:3 nám zaručil prvenstvo v súťaži, ktoré sme išli hneď do hotela osláviť. Bol to prvý hádzanársky slovenský titul vôbec,“ doplnila Čápová.
