FOTO - PETER PROCHÁZKA
PAVOL HAMMEL o sebe hovorí, že je ,,rakúsky Uhor“. A zrejme má pravdu. Otec sa mu síce narodil v Linci, ale mama pochádza priamo z Bratislavy, tu žili aj jeho starí rodičia z oboch strán. Príbuzní bývali vo Viedni aj v Budapešti. Celkom prirodzene sa u nich doma hovorilo po slovensky, nemecky či maďarsky.
„A navyše, som tiež čisto mestské dieťa. S tým nič nenarobím. Pamätám si ešte, že ako malý chlapec som preto závidel kamarátom, ktorí išli na prázdniny niekam na dedinu a ja nič. Ešte šťastie, že starí rodičia žili na Bielom kríži, kde predsa len bolo trochu prírody.“
V ktorej časti Bratislavy ste vyrastali?
„Pri káblovke, na ulici 29. augusta číslo 42. Ide o niekdajšiu Prayovu ulicu, pomenovanú po prvom bratislavskom primátorovi. Tu, na treťom poschodí v bloku C som sa dokonca priamo narodil. Takže, keď sa raz niekto rozhodne umiestniť pamätnú tabuľu na mieste, kde som sa narodil, bude presne vedieť, kam ju má dať.“
Aké to boli časy pre malého chlapca?
„Vynikajúce. Žili sme v továrenskej štvrti, neďaleko bola Malá stanica, železničná trať s mostom, z neho som strašne rád pozoroval vlaky. Môj otec, s ktorým som sem chodieval akože na prechádzku, bol rád, že nemusí ísť ďaleko. K tomu rozbombardovaná Apolka, kde sa výborne hrávalo, a ešte náš dvor. Dodnes na ňom stojí obrovská lipa, po ktorej sme lozili, v konároch mal každý z nás miesto s presným názvom. Kvitla úžasne a každý rok sme jej kvety predávali v neďalekej zberni.“
A čo centrum mesta?
„Pamätám si na poštové vozy. Ťahali ich kone a vzadu bola stúpačka, na ktorú sa pri troške šťastia dalo na chvíľu sadnúť a odviesť sa. Alebo kto už vie, že po našej ulici premávali trolejbusy? S jedným z nich som chodil i na husle do hudobnej školy na Dibrovom námestí, ale domov som už zásadne šiel pešo. A vždy rovnako. Najskôr k dnešnému Tescu do predajne ryby, tam som si dal moje obľúbené ruské vajíčko za tri koruny, potom som už prešiel na našu ulicu krížom cez predajňu Teta. Boli tu čierne drevené parkety a okrem potravín sa predávalo aj všeličo iné – látky, šaty. O Tete sa vravievalo, že v nej dostať všetko. Samozrejme, na vtedajšie pomery.“
Už počas štúdia na strednej škole na Novohradskej ulici ste vystupovali verejne. Vtedy vznikali základy vašej prvej platne Zvonky zvoňte. Mali ste vôbec typický študentský život?
„Ani nie. Už vtedy sme boli naozaj dosť vyprofilovaní. S Borisom Filanom sme sa stretávali v škole a po vyučovaní sme spolu chodili po meste, diskutovali, plánovali, občas posedeli u Františkánov. Pritom sme vždy stihli aj veľa urobiť. A úprimne: čo už sa vtedy mohlo stať mladému chalanovi lepšie než byť bigbiťákom? Lebo vtedy som sa v Bratislave naozaj cítil ako v Liverpoole. Ako majster sveta.“
Véčko bolo naozaj centrom bratislavského mládežníckeho života, alebo ide skôr o legendu?
„Určite to prvé. Platilo to však najmä pre vysokoškolákov, pretože vstup mali oficiálne povolený iba oni. Kto však chodil, chodil pravidelne ako ja. Vo Véčku sa nielen hralo, tancovalo, ale aj diskutovalo, plánovalo, vždy sa našli nejakí kamaráti, známi. Jednoducho – žilo sa. Naplno a spontánne. Keď boli pokusy jeho atmosféru obnoviť, museli nutne stroskotať. Doba je totiž iná, iní sme aj my. Potom, dnes už z Véčka zostáva iba legenda. Ale krásna.“
Pochodili ste kus sveta, stále sa vám Bratislava páči?
„Je senzačná. Doslova som ňou nadšený. A kto hovorí, že vynovené centrum je malé, tak chcem pripomenúť, že aj Bratislava je trikrát menšia ako Praha, vari desaťkrát menšia, ako napríklad Amsterdam. Ale mne naozaj stačí a úprimne hovorím, že dnes určite nepoznám lepšie mesto na život.“
JANA LUKÁČOVÁ
