Nie vždy ostanú, no nik ich nenúti. Hrajú ľudí z ulice aj milionárov. V Divadle bez domova sa bezdomovci učia umeniu i pravidlám.
BRATISLAVA. Vonku mrzne, pod jedným z okien Pisztoryho paláca postáva skupinka bezdomovcov. Nečakajú na horúci čaj či na charitu, ale na divadelnú skúšku.
Už ôsmy rok bratislavské Divadlo bez domova prináša do života ľudí z ulice umenie a pocit, že tu niečo po nich ostane. Sami to tak hovoria.
V divadle, ktoré vedú sociálna pracovníčka Uršula Kovalyk a jej muž Patrik Krebs, hrá desať bezdomovcov. Pribudli k nim aj traja ľudia na vozíku.
Augustín, dlhoročný bezdomovec, je v divadle od jeho založenia. V uliciach predáva časopis. „Uršula ma oslovila, či nechcem byť hercom. Ako dieťa som hrával s bábkami, tak som si povedal, že to skúsim.“
Vďaka divadlu navštívili väčšie aj menšie mestá, hrali vo väzení, na Úrade vlády aj v psychiatrickej liečebni.
„Všimol som si, že len málokde sú bezbariérové priestory,“ hovorí bezdomovec Joshua. On problém s pohybom nemá, prekážky a svet hendikepovaných viac vníma vďaka divadelnému kolegovi Michalovi, ktorý je na vozíku.
Skúškami aj predstaveniami si môžu privyrobiť aspoň na nocľaháreň či teplejšie topánky.
„Divadlo pomáha ukazovať, akí sme. Nech nám ľudia nedávajú almužny, nech sa na nás radšej prídu pozrieť do divadla. Vstupné je dobrovoľné,“odkazujú nevšední herci.
Bezdomovcom dáva divadelný domov
V Divadle bez domova spája URŠULA KOVALYK zdanlivo nespojiteľné. Svet hendikepovaných, ľudí bez domova i manažérov.
Ako vznikol nápad založiť divadlo, v ktorom hrajú ľudia bez domova? Ako k nemu pribudli ľudia so zdravotným postihnutím?
„Ako sociálna pracovníčka som sa stretávala s predajcami časopisu Nota Bene. Vedela som, že dramatoterapia, teda terapia umením a divadlom pomáha pri resocializácii ľudí žijúcich na okraji spoločnosti. Spolu s kolegami sme urobili prvé predstavenie, kde hercami boli iba bezdomovci. Občas sa stalo, že herci neprišli, my sme nevedeli, čo sa s nimi deje a kde ich hľadať. Bol to stres najmä pred vystúpením, keď nebolo isté, či nakoniec bude. Preto sme oslovili študentky s telesným postihnutím. A ani sme nevedeli, čo tým urobíme. Dnes u nás hrá desať bezdomovcov a traja hendikepovaní. Pri nich bezdomovci pochopili, že nielen oni sa majú zle. Začali odrazu niekomu dávať, niekomu pomáhať. Stali sa z nich osobní asistenti. Myslím, že ich to dosť morálne posilnilo.“
Ako sa o vás bezdomovci dozvedia?
„Vždy raz za čas niekto niekoho privedie, majú veľa kamarátov, nájdu si frajerku. Nie každý ostane, nie všetci sú tu preto, že majú radi divadlo. Anton, náš herec, ktorý je roky na ulici, na to hovorí: 'Nemám rád divadlo, ale rád spolupracujem.' Finta je v tom, že oni mnohí naozaj niečo radi robia spoločne.“
Herci bezdomovci sú rôzni, po výkone trestu s psychiatrickou diagnózou, s problémom s alkoholom. Spomínali ste aj prostitútku. Často ich ulica oberie o sociálne návyky. Ako sa s nimi skúša hra?
„Musíte prísť na fígeľ, do akej miery sa im prispôsobovať ľudsky i divadelne. Kedy a na akých pravidlách trvať, kedy vytvoriť nové, ktoré sa nikdy nesmú prekročiť. Vychádzame aj z toho, aký typ človeka tu máme. Nenútime ich. Jedna bezdomovkyňa pol roka sedela na skúškach a iba sa pozerala. Až prišla s tým, že to skúsi, ale nechce, aby ju bolo vidieť a počuť. A to je v divadle ťažké. Tak som jej vymyslela rolu, v ktorej bola podsvietená za bielou plachtou. Jej tieň akože spieval, hudba išla z playbacku. Nebolo ju vidieť ani počuť. Hrala tak rok, zvykla si, že sa na ňu niekto pozerá, teraz hrá normálne bez akejkoľvek barličky.“
Bezdomovectvo prináša problém s hygienou, ako to riešite?
„V spolupráci s Nota Bene, kde majú sprchu. V divadle sprchy zatiaľ nemáme, ale je tu práčka, kde perieme kostýmy. Vždy upozorníme hercov, aby sa išli pred skúškou a vystúpením osprchovať. Opakujeme, že je dôležité, aby nesmrdeli. Je tu veľa ľudí, malý priestor, môže to byť nepríjemné, ale zvykli si na to, stalo sa to rituálom, ktorý tiež pomáha v resocializácii.“
Ulica otupí prežívanie človeka, aby to vydržal. Divadlo je o prežívaní, emóciách. Ako ste to spojili?
„Najmä v začiatkoch keď sme chceli s nimi hovoriť o emóciách, nevedeli, nechceli, neboli na to naučení. Na ulici sa vás nikto nepýta, ako sa cítite. Väčšinou vám nadávajú, alebo si chránite život. Divadlo ich zase k svojim emóciám vracia. “
FOTO - DIVADLO BEZ DOMOVA
Vracia im sebavedomie?
„Skôr im najmä vyhovuje, že niekam patria. Tiež to, že ak sú aj predajcami Nota Bene, ľudia ich poznajú, majú výhodnejšiu pozíciu. Je naivné si myslieť, že keď začnú hrať, automaticky sa vrátia aj do spoločnosti, nájdu si prácu, prestanú piť. Život im nevyriešime, ale aspoň ho skvalitňujeme. Už len to, že napríklad človek, ktorý pije, musí prísť triezvy na skúšky a na predstavenie, či musí byť triezvy na trojdňovom zájazde.“
A skutočne to vydrží, tie tri dni?
„Väčšinou áno, ale to sú práve tie finty, ako s nimi, na ktoré prichádzate postupne. Pri prvom zájazde do Prahy sme im vyplatili honorár na začiatku, okamžite zmizli a fakt sa opili. Teraz už to riešime inak, honorár dostanú na záver. Samozrejme, sú aj takí, ktorí aj keď by ho dostali hneď, neopijú sa.“
Aké hry máte v repertoári? Sú o bezdomovectve?
„V prvej hre Oktagon sme ukazovali presne to, ako sa človek môže dostať na ulicu. Hercom sa to páčila, no povedali, že aspoň v divadle by nechceli byť bezdomovcami. A tak napríklad naša Cecilka hrala milionárku, Augustín boháča Dona Pepeho.“
Mení sa túžba byť niekým iným aj na skutočnosť? Mení divadlo ich osobnosť?
„Posúvajú sa, ľudsky, divadelne, herecky. Keď sme na začiatku chceli, aby navrhli tému, nevedeli, čo to je. Naša posledná hra bola o tom, že sme im dali do rúk bábku v životnej veľkosti a oni s ňou začali pracovať. Vzišla z toho téma samoty, ktorú všetci nesmierne podceňujeme. Ľudia na ulici sa cítia sami ešte viac. Začali pracovať autorsky, sami si vymysleli texty. To pred piatimi rokmi nebolo reálne.“
Ako vyzerá váš divadelný rok?
„Vyvrcholením celoročných aktivít je medzinárodný festival bezdomoveckých divadiel Error, ktorý sa konal v Bratislave minulý týždeň. Vnímajú ho ako darček, stretneme sa s bezdomovcami z iných krajín, hráme, počúvame hudbu, jeme. V januári začneme skúšať novú hru, čo trvá približne desať mesiacov. V lete skúšame menej, jednak pre potrebu oddýchnuť si, jednak vystupujeme po festivaloch. Hry pripravujeme tak, aby sme ich mohli hrať všade. Máme také, ktoré sú menej náročné na techniku, aby sa dali zahrať v obyčajnej jedálni. Iné sú náročnejšie, neverbálne predstavenie Bábka využívame na festivaloch pre zahraničné publikum.“
Ktoré miesto vystúpenia bolo pre vás najzaujímavejšie?
„Keď sme hrali vo väzení v Košiciach. Vôbec sme nevedeli, do čoho ideme. Ako darček to dostalo 90 väzňov z druhej nápravnovýchovnej skupiny, čiže aj vrahovia. Boli to ľudia, ktorí tam sedeli roky a roky nikoho okrem návštev nevideli. Ako skupinu nás mal na starosti jeden policajt, keď niekto potreboval ísť na WC, tak sme museli ísť všetci. Po troch hodinách nám už z toho šibalo. Ale veľmi sme si to užili. Naši herci tým boli nadšení. Jeden z nich bol tiež kedysi väzňom, teraz tam mohol prísť v inej pozícii.“
Pomáha Divadlo bez domova ľuďom priblížiť život bezdomovcov?
„Bežne sa stáva, že na predstaveniach sedia manažéri, ktorí sa potom s našimi hercami rozprávajú. Je dôležité, aby na takéto divadlo chodili aj iní ako sociálni pracovníci či psychológovia. Strácajú sa predsudky na oboch stranách, obrusujú sa hroty. Aj naši herci, ktorí často opovrhujú spoločnosťou, ktorá ich podľa nich odvrhla, si uvedomujú, že nie sú všetci rovnakí.“
FOTO - DIVADLO BEZ DOMOVA
Lenka Juríčeková
