Miletička je plná nedokonalostí. Má hrboľaté chodníky, staré korodujúce stánky, uzučké koridory. Drevené baraky obsadili okrem mäsiarov a mliekarov aj krčmári s lepkavými stolmi, ožrani a ázijské bistrá.
Pri vchode sú Rómovia s hríbmi, nasledujú Maďari so zeleninou, k čínskym bistrám a vietnamským trhovcom s textilom pribudli aj Turci s kebabom. Vídavam tam aj Rasťa Rogela, trubadúra rasovej nenávisti, a nepôsobí dojmom, že ho tento mix vyrušuje.
Tradícia stretávania sa je príliš silná na to, aby tam ľudia riešili rasy, národnosti či náboženstvo. Ide tam hlavne o zeleninu a ovocie, stretnutia so známymi aj lacný alkohol. Odohráva sa to v upadajúcich kulisách, čo je pre Bratislavu prirodzený priestor.
Mohlo a malo by to vyzerať oveľa lepšie, kultivovanejšie, priestrannejšie. Proti zámeru dať všetkým trhom v Bratislave jednotné pravidlá a vylepšiť tam priestory niet prečo namietať. Len dúfam, že tam zostane smrad trhoviska.
