V Café Galérii na Panskej ulici sa počas dňa môžete príjemne naladiť na večerné koncerty Bratislavských jazzových dní, ktoré sa začínajú práve dnes. Svoje fotografie z posledných desiatich ročníkov tu vystavuje Roman Dremmel (na snímke). FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Na Bratislavské jazzové dni môžete zaskočiť aj do Café Gallery na Panskej ulici. Pri káve alebo čaji sa dá započúvať do džezujúcich fotografií ROMANA DREMMELA (1960).
Prečo ste urobili výstavu v kaviarni, a nie v galérii?
„Zdá sa mi, že galérie zívajú prázdnotou. Je to smutné, keď urobíte výstavu a nikto ju nevidí. Tu sú stále nejakí ľudia, zastavia sa okoloidúci, chodia sem aj hudobníci a výtvarníci.“
Okrem fotografií z ciest po svete sú džezové dni vaším lejtmotívom. Všetko sú to emocionálne portrétne fotografie.
„Mám rád portrétnu fotografiu, zvlášť džezových muzikantov. Je výrazná, je to detail plný náboja, výrazu, ktorý sa pokúšam zachytiť. Džezoví hudobníci sa dajú zachytiť v normálnom, ľudskom rozmere skôr ako popoví, ktorí sú väčšinou v póze. Ich fotografie tak nerozprávajú.“
Prečo práve táto téma?
„V prvom rade som fanúšikom džezu. A potom, na vysokej škole som mal spolužiaka, ktorý chodil na džezové dni fotiť. Po škole prestal, ale ja som to stále nosil v podvedomí. Najprv som začal študovať technologickú stránku fotografovania. Prvý aparát som si kúpil až v tridsiatke, ale hneď s plnou výbavou. Vedel som, že inak sa dobré fotky robiť nedajú.“
Strážna služba pred pódiom vám neprekáža?
„Prekáža, a veľmi. Zaviedla sa asi pred tromi rokmi a všetci fotografi nadávajú. Je to poznať na obrázkoch. Rád som fotil na pódiu, spoza reproduktorov alebo som ležal pod klavírom a nikomu to neprekážalo. Teraz akoby boli všetky fotografie rovnaké. Sú ochudobnené, pretože prichádzame o iný pohľad, ako má divák, o inú perspektívu.“
Máte pri fotografovaní džezmenov inú taktiku ako ostatní?
„Nefotím rýchlo. Najprv sa k pódiu nahrnú fotografi z denníkov. Keď sa usadia alebo odídu, začnem sa pripravovať. Fotím vždy až po tretej skladbe, keď sa muzikanti uvoľnia, keď sú už v nasadení a trošku spotení. Pre mňa, narozdiel od mediálnych fotografov, nie je vždy najdôležitejší frontman kapely.“
Vnímate aj hudbu?
„Áno, nie je to však také isté ako v pokoji. Navyše musím mať niečo v ušiach, ale počujem aj tak dobre. Bezprostredne pri hudobníkoch vnímam hlavne atmosféru na pódiu. Niekedy si kapely napočúvam dopredu.“
Ktoré svoje fotografie si najviac ceníte?
„Fotografie sú ako deti, ťažko povedať, ktoré máte najradšej. Ale sú to napríklad fotky maďarského huslistu zo Srbska Félixa Lajkóa, potom Larryho Coryella a gitaristu Vernona Reida. Mám rád čiernobiele fotografie, sú silnejšie, viac vyjde na povrch výraz. Výstavu som inštaloval sám, vybral som 25 fotografií z rokov 1991 - 2001.“
Používate klasický aparát?
„Áno, fotografujem na kinofilm, potom snímky naskenujem a vytlačím. Digitálne fotoaparáty, hlavne pri väčších fotografiách, nedosahujú takú dobrú úroveň. Procesory sú ešte pomalé, ukladanie dát trvá dlho. Často si nemôžem dovoliť toľko čakať, ušli by mi dobré okamihy. Navyše je na fotografiách často protisvetlo alebo veľmi slabé svetlo a klasický materiál považujem za lepší na svetelne ťažké podmienky.“
Ste projektantom čistiarní odpadových vôd. Nechcete sa fotografovaniu venovať profesionálne?
„Amatér, to je taký príjemný status. Keď sa ráno zobudím, viem, že nemusím fotiť, aby som sa uživil. A tak je to dobre.“
MILADA ČECHOVÁ
