S vírusom HIV sa narodili, starajú sa o nich Slováci

Muzungu - biely muž RADOVAN GUMULÁK (37) strávil tri augustové týždne v ugandskej dedinke Una neďaleko hraníc so Sudánom. Pracuje v Bratislave pre Slovenskú katolícku charitu.

V Ugandskom centre býva dvadsať dievčat s AIDS. Radovan Gumulák (vľavo)na dvore centra.(Zdroj: RADOVAN GUMULÁK)

Muzungu - biely muž RADOVAN GUMULÁK (37) strávil tri augustové týždne v ugandskej dedinke Una neďaleko hraníc so Sudánom. Pracuje pre Slovenskú katolícku charitu, do Afriky prišiel po tretí raz - založiť počítačovú učebňu v dedinskej škole a skontrolovať, ako sa žije HIV - pozitívnym dievčatám v centre, ktoré tu Charita zriadila pred Vianocami. Santina, Džamila, Hariet, Nancy, Cecilia .. pozná všetky ich mená.

Keď ste bol naposledy v Ugande, centrum sa ešte len otváralo. Aké sú osudy dievčat, ktoré v centre žijú? Aký je vôbec život v dedine Una?

„ Una je na severe Ugandy, kde je podnebie veľmi podobné tomu sudánskemu. Buď veľmi horúco, keď nenájdete ani steblo trávy a trpia ľudia i zvieratá, alebo vytrvalé dažde. Ja som tam bol práve v čase, keď veľa pršalo. Je to stále oblasť, kde je infraštruktúra veľmi biedna, preto je tu aj menej humanitárnych organizácií. Okres, do ktorého dedinka patrí, sa volá Adžumani, prostredie je nehostinné, vládne bieda, choroby a slabé vzdelanie.

Priemerný vek je asi 45 rokov, je tu veľa sirôt. Deti nám ukazovali len hroby, keď sme sa pýtali na rodičov. V centre býva dvadsať dievčat, najmladšia má päť, najstaršia šestnásť. S HIV sa už narodili, aj ony sú siroty.“

Ako ste ich našli a priviedli do centra? A prečo len dievčatá?

„ S nápadom zriadiť centrum pre deti s HIV prišla moja kolegyňa. Našli sme ich v spolupráci s nemocnicou a miestnymi starostami v okrese. Tí nás upozornili na siroty, ktoré sú choré a hrozí im, že umrú, ak sa o nich niekto nebude systematicky starať. Monitoring nám ukázal, že viac je dievčat. Plánujeme však aj centrum pre chlapcov, otvoriť ho chceme ešte tento rok.

Je tam zvyk, že keď umrú rodičia, o deti sa musí postarať strýko, teta, či babka. Ale tí sa buď o dieťa starať nevládali, alebo nechceli a využívali ho na prácu, či odstrkovali. Tam, kde táto rodina súhlasila, sme odporučili centrum. Ak rodina vládze, radšej sa ju snažíme podporiť systémom adopcií na diaľku, lebo takých detí je stále veľa.“

Ostávajú v kontakte s rodinou? Majú o ne ich blízki záujem?

"Majú možnosť navštevovať dievčatá každú prvú nedeľu v mesiaci, no návšteva príde tak za dvoma, tromi dievčatami. Keď sú prázdniny, mali by ísť domov, je to tak každý tretí mesiac. Vracajú sa však v horšom stave, ako odišli, nikto im nedal najesť, ani nekontroloval, či brali lieky. Nancy má jedenásť rokov a 22 kíl."

V centre chodia aj do škôlky, či školy? Ako je to v Une so vzdelávaním?

"Vedľa centra sme zriadili aj materskú škôlku, je tam momentálne 53 detí. Chodia sem aj deti z dediny. Je to drevená stavba so slamenou strechou. Materiál na stavbu poskytli rodičia detí, my platíme učiteľky. Rodiny musia každé tri mesiace priniesť 5 kíl kukuričnej múky, čo je akési školné. Za to deťom varíme kukuričnú kašu.

Uganda má povinnú školskú dochádzku len posledných desať rokov. Vzdelávanie je zatiaľ na slabej úrovni. Knihy, ktoré vydáva štát, sú v angličtine, deti im nerozumejú. Raz som si pozrel zošit jedného dievčaťa. Úhľadne tam mala v angličtine popísaný tráviaci trakt. Viem, že jej úroveň angličtiny je o „How are you, I´m fine“. Nerozumela skoro nič, len mechanicky opakovala.

Veľké dievčatá dochádzajú do školy mimo centra. Väčšina detí v škole je bosých. Ja som si veľmi prial, aby tie naše chodili v topánkach. Kúpili sme im obyčajné gumené šľapky, ale aj tie im zo závisti rozrezali.

Úroveň učiteľov je slabá, ale je to lepšie ako nič. Predtým existovali len súkromné školy, na ktoré mnoho z rodín nemalo. Aj teraz ostávajú často deti doma, lebo musia pracovať.

santina_r5605_res.jpg

Santina, Hariet, Džamila. Všetky tri sú HIV pozitívne.

FOTO - RADOVAN GUMULÁK

Nikto nekontroluje, že už dosiahli určitý vek a musia nastúpiť do vzdelávania?

"To, že dieťa nepošlete v správnom veku do školy, nikto nezistí. Nechcel som tomu veriť, ale keď sme chodili po dedinách okresu a zaraďovali deti do programu adopcie na diaľku, chceli sme doklad o tom, koľko má dieťa rokov. Ich rodina ani len nevedela, kedy majú narodeniny. Otec jedného dieťaťa nám povedal, že má trinásť, ale rok narodenia povedal úplne iný. Aj naša ošetrovateľka síce povie dátum, kedy sa narodila, ale vidieť, že si tým vôbec nie je istá.

Niekedy sa nám podarilo zohnať len doklad o krste, alebo lekársku správu, keď aspoň niečo bolo na papieri. Inak je to o tom, čo si o dieťati zapamätá rodič. Lenže sirôt je tam veľmi veľa.

Občiansky si môžete kúpiť, ak chcete. Je to provizórne zaliaty papier. Pas dostanete, keď chcete vycestovať, ale niekoľko ľudí vám musí dosvedčiť, že ste to skutočne vy.

Do školy dieťa nastúpi len odhadom. Napríklad jedno naše dievča, Cecilia, má šestnásť a len teraz išla do prvej triedy. Samozrejme sa jej v škole aj smejú.

Je to pre mňa nepochopiteľné. Človek sa tam narodí, zomrie a nie je o ňom ani čiarka."

Hovorili ste, že všetky dievčatá sa narodili s HIV. Ako to prežívajú? Vedia vôbec, že sú tak vážne choré? Nemajú obavy z budúcnosti, zo smrti?

"O tom, že majú HIV vedia. Občas sa stretnú aj s odmietaním, alebo výsmechom okolia. Viac mám obavy o tie najstaršie. Musíme ich aj so zdravotníkmi učiť veľkej zodpovednosti, aby niekoho nenakazili. V šestnástich rokoch sú to už ženy, mnohé v takom veku už majú deti, alebo minimálne chcú partnerov. Snažíme sa im vysvetľovať, čo ich čaká a že pravdepodobne budú môcť mať len manžela, ktorý je tiež HIV – pozitívny, inak hrozí nákaza.

Na druhej strane sú veľmi usmievavé a veselé. Je to asi o tej africkej mentalite, hodiny vedia tancovať a bubnovať s toľkou energiou, že neveríte, že sú choré. Zbožňujú fotbal a volejbal. Sú nesmierne tvorivé. Vyrobia si loptu z igelitových tašiek, ktoré previažu špagátom. O smrti veľmi nehovoria, ale niekedy, keď vidím prejavy ich zlosti, myslím, že sú o strachu z nej."

Ako ich motivujete, keď doposiaľ nepoznali ani školu, ani iný život ako chatrč a prácu?

"Snažíme sa im hlavne vysvetľovať, nech sa učia angličtinu, ktorá im môže dať väčšie možnosti. S jazykom je to komplikované. Prejdete hranice okresu, alebo kmeňa a všade nájdete iný jazyk. Je tam rozšírená aj svahilština, ale nie všetci ju ovládajú. Angličtina je preto pre ich budúcnosť dôležitá."

Všetky dievčatá berú lieky? Koľko rokov sa môžu dožiť, keď podstupujú takú podpornú liečbu?

„Zatiaľ lieky neberú všetky, ale väčšina áno. Každé tri mesiace musia chodiť na kontroly. Keď už je v krvi veľmi málo imunitných buniek, je nutné nasadiť liečbu. Lieky, aj testy sú našťastie zadarmo.

Keď ich začnú brať, malo by to tak ostať už celý život. Hoci ich lieky chránia, majú zároveň veľmi silné vedľajšie účinky. Hovorí sa, že často umierajú na pridružené ochorenie ciev, srdca, alebo pečene. Negatívne účinky sú výrazné najmä pri slabej výžive. S HIV žijú dvadsať, možno tridsať rokov. Ale lieky sa stále vyvíjajú. V centre zatiaľ neumrelo žiadne dievča. Jeden z chlapcov, ktorý mal prísť do nového centra áno. Umrel na maláriu, rodičia nemali na päťdolárový liek, obaja sú vo vysokom štádiu AIDS.“

lieky_res.jpg

Deti dostávajú ARV lieky.

FOTO - RADOVAN GUMULÁK

A ako vyzerajú prípravy na spomínanú počítačovú učebňu?

„V škole nemajú elektrinu, najprv som musel ísť kúpiť solárne panely. Najlepšia škola v okrese má štyri počítače, táto ich bude mať pätnásť. Museli sme obísť všetkých miestnych politikov a o počte počítačov povedať ľuďom. Čím viac ľudí bude vedieť, čo sa chystá, tým menšia šanca je, že ich ukradnú. Takto vyzerá korupcia v Afrike, mizne tam všetko. A nikomu to nechýba.“

Ktorý zážitok, či dojem bol pre vás najvýznamnejší a najviac vás ovplyvnil?

„Tá chudoba všade naokolo. Domy bez nábytku, hlinená dlážka, pár hrncov. Zlomeniny sa často neliečia, ak si náhodou zlomíte nohu, už chodiť nebudete.

Poznal som chlapca, ktorý svojmu otcovi pred smrťou sľúbil, že doštuduje strednú školu. Chodí a po večeroch a víkendoch okopáva paradajky a obilniny a predáva na trhu. Za to čo si zarobí, študuje. Stravuje sa raz za deň.

Najhoršia bola pre mňa bezmocnosť. Vravel som, kúpme traktor, nech orie za tie deti a oni môžu chodiť do školy. Na to mi miestna ošetrovateľka povedala, Radovan, tu je to proste tak, keď im dáš kozu, zabijú ju a zjedia. Nebude sa o ňu mať kto starať. Chudoba a hlad ich tlačí ku krátkodobým riešeniam.“

Na čo ste sa po návrate domov netešili?

"Na to, ako tu plynie čas, koľko povinností prinesie každý deň. Tam sa čas hýbe úplne inak, keď prší, akoby sa celkom zastavil. Niekedy ma unavovalo, ako k mnohým veciam pristupujú. Ak vám robotník sľúbi, že príde v piatok, čakajte ho tak o týždeň. Nakúpiť materiál do pripravovanej triedy znamená stráviť tým tri dni. Desať hodín cesty autom do hlavného mesta, tam som musel prespať, lebo už bol večer. Na druhý deň som nakupoval, na cestu späť sa dalo vydať opäť až ráno. U nás všetko vybavíme jedným telefonátom, k nákupu si stačí vybrať správny obchod. Ak tam po návrate zistíte, že ešte chýba dvadsať metrov kábla, rátajte s ďalšími troma dňami starostí.

A na čo ste sa domov tešili?

"Na jedlo. Tam to bolo o ryži, fazuli, kukurici a čomsi podobnom špenátu. Varia výborne, ale každý deň to isté. Tam, kde som bol, je z ovocia len mango. Južnejšie sú aj pomaranče, či banány. ..Bojím sa o Nancy, nechce jesť.

uganda1tasrap_r8677_res.jpg

Sirôt pre AIDS v Ugande pribúda, rovnako detí s vírusom HIV.

FOTO - TASR/AP

telefony_res.jpg

Síce choré, no tvorivé a hravé. Práve sa chvália mobilnými telefónmi z hliny.

FOTO - ARCHÍV RADOVAN GUMULÁK

Najčítanejšie na SME Bratislava


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Príďte diskutovať o budúcnosti Európy v slovenských mestách
  3. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja
  4. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  5. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  6. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra
  7. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  8. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  9. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  10. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  1. Príďte diskutovať o budúcnosti Európy v slovenských mestách
  2. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja
  3. Štýlové osvetlenie do obývačky: Rozhoduje i to, ako žijete
  4. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  5. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  6. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra
  7. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  8. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  9. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  10. Športová akadémia Mateja Tótha powered by O2 už na 24 školách
  1. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime 15 776
  2. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj 3 673
  3. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 2 758
  4. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej 2 374
  5. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove 1 500
  6. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra 959
  7. Ako na refinancovanie hypotéky 923
  8. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 600
  9. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu 536
  10. Splnený sen 463