BRATISLAVA. Margita Horáková prišla do Bratislavy študovať. Narodila sa v Šamoríne. Na Žitný ostrov sa musela vrátiť po tom, ako ho anektovalo Maďarsko.
Otca deportovali do Sachsenhausenu, ženy z rodiny do Osvienčimu. „Oddelili od nás aj mamu,“ spomína Margita.
„Stála som oproti Josefovi Mengelemu, nevedela som vtedy, kto to je, a tak som verila, keď povedal, že matku večer uvidím. Ešte som mu aj poďakovala.“ V kúpeľoch k Margite pristúpil jeden Žid a povedal len: „Chevra kadiša.“ To je názov pre židovské pohrebné bratstvo, ľudí, ktorí zabezpečujú starostlivosť o zomrelých. Z hesla pochopila, že matku poslali do plynu.
Dachau bolo kráľovstvo
Keď jej vlasy ostrihali dohola, so sestrou a ostatnými dievčatami sa na sebe smiali. Mala šestnásť. Na predlaktie jej vytetovali číslo hneď po sestre. Margita vyhŕňa rukáv, zreteľné sú číslice 17 999. „Bolo dôležité, aby sme k sebe patrili. To, že sme držali všetci spolu ako priatelia, nás zachránilo.“ Neskôr jej dni pomáhala vydržať práca, poslali ich do vojenskej továrne v Augsburgu.
Keď Margitina sestra ochorela na tuberkulózu a poslali ju do Dachau, fingovala zápal slepého čreva. „Musela som to risknúť. Mohli ma poslať ako chorú do plynu alebo do Dachau.“ Zdravej Margite v Dachau slepé črevo vyoperovali, so sestrou sa stretla.
Podmienky v dachauskom tábore opisuje v porovnaní s Osvienčinom ako kráľovsky ľudské. „V barakoch už boli prične. Na dvoch nás spalo sedem, na prikrytie sme mali deky, pod hlavou nič.“