Dnes má však môj javor dobrého pol metra a kmeň, ktorý začína od seba odtláčať dva relatívne veľké kusy kamenného obloženia. Neďaleko, popri širokých schodoch, kvitnú nielen všakovaké vysoké byliny, ale už aj malé briezky. Na veľkých hnedých plochách v okolí sa zase začínajú objavovať zelené fliačiky. Kamene opracované ľudskou rukou sa jej vplyvom opäť mrvia a vytvárajú tak stále nové a nové miesta, kam vietor odfúkne semienko ďalšej zelene.
Námestie slobody je skrátka miestom, ktoré popiera všetky katastrofické predstavy o tom, že sú ľudia schopní zničiť prírodu. Omyl: zeleň v každej praskline ma napĺňa optimizmom, že nás raz pohltí ona. Niekde ťažšie, tu, kde jej nikto nekladie prekážky, bez problémov.
Tohto optimizmu sa neviem zbaviť celou cestou zo stanice po Obchodnú. Často chcem urýchliť budúcnosť, a tak si predstavujem, že drobné náletové dreviny na otočisku električiek sú už veľké a pobehuje medzi nimi lesná zver. Hore na námestí si seba samého predstavujem, ako si kliesnim cestu mačetou, nižšie a na Kollárku sa vďaka bývalej dlažbe a trávnikom, ktorým dlho nikto v ničom nebránil, strieda kamenná púšť so savanou.
Priznám sa, mám isté obavy, že by si niekto predsa len moju obľúbenú zeleň mohol všimnúť. Bola by to škoda. Raz by z línie stanica – Gottko – Kollárko mohla byť atrakcia ako kambodžský chrámový komplex Angkor Vat, kde miestami ťažko rozoznať, kde sa končí ľudské dielo a začína príroda. V Bratislave je to dokonca uprostred mesta a s veľkým potenciálom rozširovať sa.
