BRATISLAVA. Vierka Dalmárová bývala s rodičmi na Kozej. V roku 1938 bola prváčkou na Palisádach, v škole sa jej páčilo. O pár mesiacov musela z nej i z mesta odísť. S rodičmi pred nacistami ušli k starým rodičom do Velčíc pri Trenčíne. Všetky veci si zbaliť nemohla, prosila aspoň o knižky a bábiku Kláru. „Vždy na moje narodeniny dostala nové šaty,“ spomína dnes už dospelá žena.
O táboroch smrti ako dieťa netušila
Otca odviezol hneď prvý transport v apríli 1942. „Mama povedala, že išiel pracovať. Celé detstvo som nevedela, že existujú koncentráky.“ Otca už nevidela. Matku s Vierou vzali do zberného tábora v Žiline, ak by nepodplatili vojakov, deportovali by aj ich.
Matka si našla prácu u Zichyovcov, s Vierkou ich ubytovali v kaštieli v Divíne. „Bývali sme vo veži, bolo to romantické, hoci som sa bála.“
Matke miestni poradili, aby dcéru ukryla v sirotinci v Modre.„Bola som ako jedináčik rozmaznaná, bez mamy to bol pre mňa šok. Načas raňajky, obed, večera a musela som poslúchať.“ Ako dlho bola v Modre, nevie, matka po ňu prišla. Bábiku Kláru mala stále zo sebou. „Zmizla, až keď nás prišli oslobodiť Rusi. Puppe Klára je preč,“ opakuje Viera niekoľkokrát.
Pán Tomáš si spomína na protižidovské opatrenia, pred nacistami ho zamurovali v komíne. Prečítaj si článok>>
Matku Margity Horákovej do plynu poslal Mengele. Keď jej ostrihali vlasy dohola, smiala sa aby to vydržala. prežila Osvienčim, Augsburg aj Dachau.
Prečítaj si článok>>
Vo vagóne smrti mlčali. Pán Jozef si spomína na transport do Terezína.
Prečítaj si článok >>
