Bratislavčania z domova Ohel David pre preživších šoa spomínajú, ako smrti unikli so zmenenou identitou v sirotincoch, alebo zamurovaní v komíne. V koncentrákoch im vydržať pomáhalo priateľstvo.
BRATISLAVA. Geológ, chemička, strojný inžinier a účtovníčka sedia za stolom v malej knižnici bratislavského domova Ohel David a popíjajú čistú vodu. Je to pre nich luxus.
Najskôr je hlboké ticho, pohľady štyroch ľudí, dnes už dôchodcov, smerujú akoby nikam.
Alebo sú možno sú v mysli na konkrétnom mieste v Bratislave, kde so svojimi rodinami a priateľmi žili pred sedemdesiatimi dvoma rokmi, kým do platnosti v roku 1941 nevstúpil Židovský kódex slovenského štátu.
Deti Židovského kódexu
Z histórie
Bratislava proti Židom
od 1940 do 1942 na Patrónke zberné koncentračné stredisko
27.3.1942 o 18:55 odišiel z Lamača do Osvienčimu prvý bratislavský transport so 703 dievčatami, o 5 dní ďalší
15 102 Židov žilo v Bratislave pred 2.sv. vojnou, po vojne sa ich do mesta vrátilo asi 2500
Židovský kódex z 1941 – protižidovské predpisy; Židia zbavení základných práv, majetku , nemohli voliť, riadiť auto, či vlastniť rádio a vzdelávať sa
„Povinne sme nosili židovskú hviezdu, buď na kabáte, alebo na svetri,“ je životná skúsenosť spoločná pre všetky rozprávania v knižnici a mnohé ďalšie, ktoré ich majitelia nevládali vypovedať nahlas.
Pán Tomáš (78), ktorý požiadal o nezverejnenie priezviska, jeho spolužiak zo židovskej školy Jozef Pevný (78), Vierka Delmárová (81) a Margita Horáková (92).
Všetkým štyrom do detstva vstúpila druhá svetová vojna, deportácie v dobytčiakoch do Osvienčimu, Terezína alebo Dachau, či mŕtve telá a rachot kanónov.
Miesto dôstojnosti číslo
„Človek si zvykne aj na šibenicu,“ hovorí Margita Horáková. „Nebol to príjemný osud, ale prežili sme.“
V bratislavskom domove Ohel David žijú dôchodcovia, ktorí prežili holokaust. Nie všetci sa so spomienkami na vojnu, lágre a stratu ľudskej dôstojnosti nahradenú číslami vytetovanými na predlaktí vyrovnávajú rovnako.
Niektorí nevládzu hovoriť, lebo trauma je stále silná, iní sa zas obávajú negatívnych reakcií. „Nechcú, lebo sa už stretli aj s názorom, že o holokauste sa hovorí priveľa,“ tlmočí obavy pracovníčka domova.
Tomáš, Peter, Viera i Margita svoj príbeh rozprávajú, aby sa podobné ľudské a plynové peklo nezopakovalo.
Matku Margity Horákovej do plynu poslal Mengele. Keď jej ostrihali vlasy dohola, smiala sa aby to vydržala. Prežila Osvienčim, Augsburg aj Dachau.
Prečítajte si príbeh >>
Vierku Delmárovú zachránil pred koncentračným táborom úplatok a úkryt v sirotinci. Všade so sebou nosila bábiku Kláru.
Prečítajte si príbeh >>
Vo vagóne smrti mlčali. Pán Jozef si spomína na transport do Terezína.
Prečítajte si príbeh >>
Pred SS sa desaťročný Tomáš s rodinou ukrýval v komíne
Bratislavčan opustil hlavné mesto na tri roky, schovával sa v Čataji. V tmavom úkryte sedel na stále zbalenom kufri, hral karty, alebo sa učil počty.
BRATISLAVA. Keď v roku 1939 vypukla vojna, mal pán Tomáš štyri. Syn účtovníka vo veľkoobchode s textilom žil s rodičmi na bratislavskej Hlbokej ulici.
„Denne som prechádzal okolo terajšieho ministerstva zahraničných vecí. Bolo tam protilietadlové delo slovenskej armády.“ Vždy, keď z okna domu videli, že vojaci z dela strhávajú plachty, vedeli, že bude poplach.
Židovské deti mizli zo škôl
V roku 1941 nastúpil do školy. V ten rok ju navštevovalo ešte veľa židovských detí, časom však zo školských lavíc mizli. „Buď išli do táborov, alebo boli odsunutí za mesto, čo bol ten lepší prípad.“ Židia po prijatí kódexu v roku 1942 nemohli ostať bývať v centre mesta ani navštevovať školy s ostatnými.
„Raz po škole som stál na rohu dnešného Artfora a v kapse na hrudi som mal svoje prvé plniace pero. To bola vtedy veľká vec.“ Tomáš spomína, ako k nemu pristúpila skupina nemeckých vojakov a pero mu vzali. Gardisti chodili často aj k nim domov, raz vzali kožušiny, inokedy mažiar či rádio. Dodnes má doma doklad, že licenciu zaň treba platiť ďalej.
„V 1942. niekto zaklopal, mali sme sa obliecť.“ Tomáša aj s rodičmi chceli deportovať, matka si v poslednej chvíli spomenula, že jeho otcovi pridelili bielu legitimáciu – štatút hospodársky významného Žida, rezortnú výnimku. Tie potom v septembri zrušili a rodina musela z Bratislavy utiecť.
Zamurovaní v komíne
Aj s inými Židmi sa ukrývali v Čataji. Prichýlila ich roľnícka rodina, úkryt im urobili z komína v kuchynskom kredenci. „Vchádzalo sa tam cez otvor, kde sa dáva piecť chlieb.“
V januári 1945 prišla veľká razia. Tomášovu rodinu roľníci v komíne zamurovali, aby ich Nemci nenašli. „Kde sú tí Židia, ešte teraz je tu po nich smrad,“ počul v tme vtedy desaťročný chlapec.
Po razii sa rozhodli vrátiť do Bratislavy. Bol január, brodili sa v snehu po pás. Matka v evanjelickom kroji, on s otcom zahalení do baraníc a šálov, prechádzali priamo okolo Nemcov.
„Nestihol som sa báť, bola mi zima.“
Najviac cítil strach, keď sa ukrývali v Prievoze. Od ľudí sa dozvedali, že Krížna je posiata mŕtvymi ľuďmi, aj ich dom sa triasol výbuchmi. „Rodičia vybrali z kufra salámu a chlieb a začali jesť. Ten obrovský strach ich akoby otupil. Hrozne som sa vtedy za to na nich hneval.“
Lenka Juríčeková
