Napríklad zeleň. Nikto sa nesťažuje, že takmer žiadna nie je. Developeri nezapratávajú parky, nie sú. Zapratávajú priestory nad budovami, medzi nimi, alebo nahrádzajú tie morálne zastarané – desaťročné. Veľký park nájdete aj v Tokiu. Verejnosť sa tam nedostane, sídli tam cisár.
Cyklisti sú bežní, aj keď neexistujú špeciálne chodníčky či značenie, terén je kopcovitý a áut je tiež kopcom. Bežne sa musíte vyhýbať okolesenému starcovi so slúchadlami, ktorý má na kormidle len jednu ruku. Druhou drží dáždnik. Keďže všetci sú extrémne slušní, auto vás nezrazí.
Majetnejší? Rodinný dom so záhradou a bazénom si vyhoďte z hlavy a vhoďte si tam malý byt vo výškovej budove s bonsajom. Ak developer sľubuje spojenie s prírodou, čakajte črepník so sadeničkou na balkóne. Začnete si ceniť bratislavskú hypotékovú celu s vnútorným parkom.
Pamiatky? Nájde sa nejaký ten starý chrám, ale Tokio nemá ambíciu robiť zo seba historický skanzen. Už ho toľkokrát zmietli požiare a zemetrasenia, že s petíciou proti búraniu čohokoľvek by ste tu boli na smiech. Diaľnicu pokojne postavia pred oknami na desiatom poschodí. Protestovať nie je zvykom. Výhľad len na betón a sklo to nezmení, aj hluk je už teraz.
Nezručne vyberáte rybacinu z polievky a stravník vedľa vás si zapáli. V reštaurácii je to legálne, na ulici nie. Nikto z miestnych známych nevie presne prečo, ale povráva sa, že cigarety v davoch znetvorili už niekoľko detí.
To, ako si predstavujeme lepšiu Bratislavu, nie je samozrejmosť, formuje nás okolie. Keď uvidíte Tokio, pochopíte, že my vlastne chceme maličkú Viedeň, Berlín a Londýn.
