O pouličné umenie je väčší záujem, mesto si kladie viac podmienok.
BRATISLAVA. Je deväť ráno, staromestská časť Bratislavy sa plní turistami a ľuďmi, čo sa náhlia do práce.
Ponáhľa sa aj 45-ročný Viktor z maďarského Györu. Prenajatý má asi štvorcový meter ulice v centre hlavného mesta. Oblieka si na strieborno nastriekaný historický odev, striebornú farbu si nanáša aj na tvár.
„Kým sa vystrojím, trvá mi to asi desať minút. Keď som pred troma rokmi začínal, bolo to dlhšie, farbu som mal až v ústach,“ hovorí muž, ktorý sa pred okoloidúcimi mení na sochu.
Nehybne stojace živé sochy sú rozšírenou formou pouličného umenia – takzvaného „buskingu“. Letnými atrakciami sú aj ľudia, ktorí hrajú, maľujú či spievajú.
Umenie s pravidlami
Pouliční umelci sú najmä v historickom centre. Z roka na rok je ich viac. „Do júla bolo vydaných 135 registrácií pre umelcov, čo je dvojnásobok v porovnaní s minulým rokom,“ hovorí staromestský hovorca Tomáš Halán. Tento rok je záujem okrem živých sôch najmä o hudbu.
Staromestskí poslanci pred rokom schválili nariadenie o pouličných aktivitách. Ak chce umelec v uliciach centra vystupovať, musí sa zaregistrovať na miestnom úrade.
„Na základe registrácie môže vykonávať pouličnú aktivitu najviac sedem dní v roku. Na dlhšie obdobie potrebuje umelec povolenie,“ vysvetľuje Halán.
Ak umelec používa pri svojom vystúpení oheň či bubny, smie tak urobiť len niekde – napríklad na Rybnom námestí či pri Dunaji od Fajnorovho po Dvořákovo nábrežie.
Okrem miesta i čas
Hudba vôbec nie je povolená na Hviezdoslavovom námestí, inde smú hudobníci hrať len na akustických nástrojoch, ozvučovacou technikou či reprodukovanou hudbou si pomáhať nesmú.
Štyridsať metrov od nemocnice, kostola či cintorína si umelec tiež nezahrá.
Upravený je aj čas vystúpenia. Mestská polícia by nemala nájsť umelca na ulici po deviatej večer. Ak sa tak stane, a navyše nemá povolenie, hrozí mu pokuta do 30 eur.
„Je to byrokraticky sťažené,“ hovorí Peter Ťažký, ktorý v centre hráva na fujare. Myslí si, že Staré Mesto umelcov príliš nepodporuje, aj keď v porovnaní s minulosťou sa to lepší. „Boli časy, keď ma kontrolovali často, pritom povolenie sa z hodiny na hodinu nemení. Teraz je to o niečo lepšie.“ Stretol sa však aj s názorom, že jeho folklór do Bratislavy nepatrí.
Obmedzujú výskyt žobrákov
Halán tvrdí, že Staré Mesto si uvedomuje pridanú hodnotu umelcov pre turizmus a podmienky sa im vytvárať snaží.
„Napríklad nízkym poplatkom za registráciu. Pri jednej osobe je to jedno euro denne za štvorcový meter.“
Iným nariadením chce Staré Mesto obmedziť výskyt žobrákov v pešej zóne. Zakazuje im žobrať formuláciou „od 4.00 do 3.00 nasledujúceho dňa“.
Tiež nie je povolené sedieť v uličkách pešej zóny, ak dotyčný prekáža v pohybe chodcom.
Muzikant nechce pochovať folklór
PETER ŤAŽKÝ hráva v horehronskom kroji na fujare alebo na akordeóne neďaleko Kostola Najsvätejšieho spasiteľa na Hlavnom námestí. Vyštudoval hudobnú výchovu, na ulici hrá siedmy rok.
Čo vás priviedlo k folklóru a k hraniu na fujare?
„S folklórom som spätý od– malička, vyrastal som na Horehroní. Mám rád všetko, čo je tradičné. Preto aj hru na fujare a samotný folklór považujem za poslanie. Rád ich propagujem, bez ohľadu na to, kto mi čo hodí do klobúka. Nielen turisti by ich mali poznať. Niekedy sa mi stáva, že už ani dospelý Slovák nevie rozoznať, čo je to za nástroj, pletú si ho s austrálskym didgeridoo. Kúsok folklóru mi tu v meste chýbal a myslím, že moja generácia by nemala byť práve tá, ktorá ho pochová.“
A prečo práve vystúpenia na ulici? Čo pre vás znamenajú?
„Deväť rokov som pôsobil v Lúčnici, za ten čas aj potom som vystupoval na pódiách filharmónie, Národného divadla, v Slovenskom rozhlase či v zahraničí. Lepšie sa cítim priamo medzi ľuďmi. Keď som na ich leveli, baví ma to viac, ako keď sa na nich pozerám z diaľky a výšky pódia. Tiež si myslím, že Bratislava nie je mesto, kde turisti chodia na štyripäť dní. Nechcú preto čakať na fixné časy nejakého predstavenia. Takto prídu a zastavia sa tí, ktorí ma počuť chú a zaujme ich to.“
Na koľko nástrojov viete hrať?
„To, čo mám, na tom hrám. Odmalička som si brnkal na gitare a hral na heligónke, hru na akordeóne a organe som vyštudoval. Počas vysokej školy som sa naučil hrať aj na fujare. Potom je to drumbľa, zvonce či píšťala. Na husle sa sám učím hrať teraz.“
Lenka Juríčeková
