FOTO – CTIBOR BACHRATÝ
Bratislava sa pre výtvarného kritika a teoretika FEDORA KRIŠKU stala domovom od roku 1954, keď sem prišiel z Tisovca študovať dejiny umenia. Už predtým mesto poznal zo školských výletov a návštev u príbuzných. Dodnes nezabudol na film Lassie sa vracia, ktorý videl v kine Hviezda. Strop kina bol vraj plný malých hviezdičiek.
,,Neviem prečo, ale Bratislava ma vždy priťahovala. Asi nie som typ pre malé mesto. Keď som sem prišiel ako nádejný vysokoškolák, mesto nebolo ktovieako pekné. Mnohé domy sa rozpadávali, omietka bola ošarpaná ani ulice nesvietili čistotou. Rodákovi z malého mesta asi stačí, keď vidí električky, trolejbusy, keď môže každý večer ísť do kina, divadla. A navyše, keď je človek mladý, tak problémy ani nevníma. Napríklad na internáte sme v jednej izbe bývali až šiesti. Medzi nimi boli okrem iných aj Ján Majerník a Ján Johanides. Všetci sme si mysleli, že to tak musí byť.“
Kde sa vtedy študenti schádzali?
,,Podľa toho, koľko mali peňazí. Kaviarne prakticky neboli, ale viech sa našlo dosť. Jednou z nich bola vináreň Sud na Zámočníckej ulici alebo viechy na Vysokej. Vo veľkej obľube boli aj Malí františkáni. Veľkí františkáni nie, tam už bolo akože draho.“
A umelci?
,,Ich obľúbeným miestom boli najmä kluby. Tam sa doslova žilo. Pamätám si ešte na klub výtvarníkov na Hviezdoslavovom námestí, vzadu za niekdajšou Maďarskou reštauráciou. Dobrý bol aj divadelný klub na Laurinskej ulici. Najkrajšie a najlepšie spomienky mám na klub spisovateľov na Štefánikovej ulici. Ľudo Ondrejov tam často rozprával, ako kupoval kosu. Tá jeho nádherná slovenčina! Stále ľutujem, že ho nemám na magnetofónovom zázname.“
Vtedy ešte existovalo podhradie, ktoré v šesťdesiatych rokoch nenávratne zmizlo. Právom?
,,Ťažko povedať. Po vojne je každý generál. Všetci dnes vieme, že most tam stáť nemal a že synagóga bola v dobrom stave, jej zrúcanie malo ideologický motív. Lenže domy na podhradí – dodnes nechápem, ako tam ľudia mohli bývať. Vlhké, malé, priamo z ulice sa vchádzalo do izby a myslím, že väčšinou nemali zavedenú ani vodu. Dnes by som skôr čakal, že sa už konečne rozhodne, čo z podhradia a dunajského nábrežia vznikne.“
V rozvalinách bol aj hrad.
,,Naozaj si myslím, že na zásluhy J. Alexyho a architekta A. Pfiffla pri jeho rekonštrukcii by sa nemalo zabúdať. Ale na druhej strane je škoda, že z jeho okolia zmizol obľúbený amfiteáter. Videl som tam napríklad Kalatozovov film Žeriavy tiahnu. Najlepší film všetkých čias – ako som si vtedy myslel. Tak ma uchvátil, že hoci som fajčil, nestihol som si zapáliť ani jednu cigaretu. Až potom som pochopil, že predsa len najlepším filmom je Občan Kane.“
JANA LUKÁČOVÁ
