BRATISLAVA. Nadjazdom nad diaľnicou, neďaleko letiska, kráča skupinka ľudí. Smerujú k starej budove s nápisom De Paul. Nocľaháreň pre bezdomovcov. Je osem hodín večer, v hale za malým stolom dvaja mladí ľudia vydávajú deky, či šampón.
Do rúk ich berie žena, ktorá pod vplyvom alkoholu ledva stojí na nohách. Pohľadom kamsi do diaľky niečo zamrmle a nahlas sa zasmeje. Potom zmizne za dverami jednej z miestností, kde sú v radoch za sebou postavené železné postele. Asi o pol hodinu už spí. V miestnosti cítiť zápach alkoholu zmiešaný s ľudským potom a čímsi ťažko rozoznateľným.
„Prostitútky, väzni, ktorí po prepustení nemajú kam ísť, ľudia z rozvrátených rodín,“ vymenúva klientelu nocľahárne pracovník Marián Gliganič.
Nocľaháreň De Paul je nízkoprahová, znamená to, že sa tu môžu vyspať aj ľudia opití, či zdrogovaní, alebo takí, čo nemajú doklady.
„Pri vstupe musia ukázať, či alkohol, drogy, alebo zbraň nemajú so sebou. V areáli sa už piť nesmie,“ vysvetľuje Gliganič. Klienta viaže zmluva, ktorá mu určuje v nocľahárni dodržiavať pravidlá, napríklad podieľať sa na upratovaní. Za 0,85 centov za noc môžu mať hygienu, jedlo a najmä strechu nad hlavou.
Bez konvencií
Dve veľké haly sú rozdelené na menšie miestnosti pre mužov a ženy, pre opitých a triezvych. Všetky, okrem jedálne, kde v rade čakajú ľudia na polievku podávanú v ešuse, sú vybavené posteľami. Z niektorých sa už ozýva chrápanie. Je deväť večer a asi sedemdesiat bezdomovcov tu prišlo stráviť ďalšiu noc.
Žena si z dotrhanej tašky rozkladá potraviny na posteľ. Krája rajčinu a chlieb a ponúka ju chlapovi, ktorý sedí oproti. Odrazu mu s krikom dá facku. Rajčina, ktorá prekvapenému mužovi vypadne z ruky, letí miestnosťou. Dvojica sa počastuje nadávkami, o chvíľu už zas pokojne večerajú.
„Keď ste dlho na ulici, stratí sa pretvárka,“ hovorí pracovník nocľahárne Marián Gliganič. „Hovoríte a robíte, čo si práve myslíte.“ Alkohol a drogy výkyvy nálad posilňujú.
Sprcha, večera či deka. Do nocľahárne sa vracajú ako do provizórneho domova.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Vydržať a nepiť je ťažké
Do nocľahárne môže prísť človek aj opitý, ak nafúka, spí vo vyhradenej miestnosti. „Tam sa choďte pozrieť, ani o sebe nevedia!“ ukazuje jeden z bezdomovcov, ktorý strávi noc v časti pre triezvych. Opisuje, ako niektorí klienti prídu niekedy pomočení a povracaní, ošetrovatelia im pomáhajú umyť sa a ľahnúť.
„Vydržať na ulici a nebyť opitý je asi nemožné,“ potvrdzuje závislosti Gliganič. Čím dlhšie je človek bez domova, tým sa ťažšie vracia do spoločnosti. „Tým viac mu je všetko jedno“, opisuje prípad klienta, ktorý sa rok nechcel umývať a nepomohlo ani, keď už z neho opadávali červie larvy.
Strecha aspoň na noc
V DePaul sa klienti môžu za poplatok ubytovať od 19.00 do 22.00, umyť sa, či oholiť. Ponúkajú im aj ošetrenie a sociálne poradenstvo. Šatstvo im operú, v poplatku majú tiež večeru a raňajky. O desiatej je večierka. „Každú hodinu robíme obchôdzky,“ hovorí Gliganič.
Zabrániť tak chcú zneužívaniu či krádežiam. Podľa pracovníkov väčšinou pravidlá nocľahárne klienti rešpektujú, obzvlášť v zime, keď vonku mrzne. „Políciu sme volali len párkrát.“
Nocľaháreň je ako spoločnosť v malom. Aj tu vidieť medzi bezdomovcami rozdiely, o niektorých by si to človek ani nepomyslel, sú upravení a čistí.
Nocľaháreň musia opustiť do ôsmej rána. Deň na ulici začína.
Aj medzi bezdomovcami sú rozdiely, to ženimi sú na niekom ani nebadať.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
