Niekoľko rokov pracoval na Slovensku ako diplomat na americkej ambasáde. Do svojho rodného Maine v USA sa zatiaľ nevrátil. Ostal v Bratislave a v Starom meste si otvoril obchod s hračkami. Dúfa, že tak dospelým pripomenie detstvo a to, aby sa nezabudli hrať. AARON CHASE.
Ako sa začal váš príbeh v Bratislave, cez oceán od vášho domova?
„Na Slovensko som prišiel v roku 1999 ako dobrovoľník Amerických mierových zborov. Predtým som žil v Kanade a v Montreali som študoval históriu RakúskoUhorska. Na Slovensku som najprv pôsobil v Poprade v Dome fotografie, krátko v Kežmarku. V rokoch 2001 až 2003 som žil v Košiciach, pracoval som v Karpatskej nadácii. Potom som odišiel do Holandska a myslel si, že sa na Slovensko už nevrátim.“
Ale vrátili ste sa. Prečo? Už vtedy to bolo pre hračky?
„Vtedy ešte nie, aj keď som vždy rozmýšľal, aký obchod by som si založil. To bol môj sen – mať raz obchod. Vrátil som sa po telefonáte z americkej ambasády, ktorá mi ponúkala miesto v Bratislave. Slovensko sa chystalo vstúpiť do Únie, ja som študoval európske právo a s krajinou som mal už skúsenosti. Mal som nastúpiť na rok, nakoniec z toho bolo šesť rokov. Pracoval som ako politickovojenský radca a ďalšie dva roky ako radový zamestnanec.“
Príbeh hračiek ste teda odštartovali ako diplomat?
„V podstate áno. Mal som spolubývajúceho, Slováka, ktorý pre prácu takisto veľa cestoval. Začali sme súťažiť, kto z ciest prinesie najzaujímavejšiu hračku. Naši známi si z nás robili žarty, lebo hračky pribúdali extrémne rýchlo – v priemere osem nových mesačne. Malý byt dvoch chlapov plný hračiek... Viete si predstaviť, čo sa o nás začalo hovoriť.“
V Rozptylovačkárstve nájdete len málo klasických hračiek. Väčšinou ide o technické a vedecké hračky zaujímavé nie lne pre deti, ale aj pre dospelých.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Kedy sa stal obchod s hračkami realitou a nielen súťažou s kamarátom? A prečo práve hračky – to má od diplomacie ďaleko, nie?
„V roku 2008 sme sa s tým kamarátom strašne opili v jednom karaoke bare na Novom Zélande. Boli sme opití tak, že nám otvorenie obchodu s hračkami pripadalo ako dobrý nápad. Dodnes je mojím obchodným spoločníkom, hračky občas „testujeme“ na jeho dvojročnej dcére. Najskôr to bol žart, potom hobby a neskôr práca. Keď chcete niečo svoje, vždy si to musíte vysedieť na tvrdej lavici a mnoho dní a mesiacov drieť.“
Váš obchod však nie je klasickým hračkárstvom. Nazývate ho „rozptyľovačkárstvo“.
„Slovu „hračka“ sme sa v názve chceli úplne vyhnúť. No zároveň mal vyjadrovať to, že v podstate predsa len o hračky ide – ale sú to skôr technické, vedecké hračky. Také, s ktorými sa často chcú hrať aj dospelí.“
Neplatí teda to dospelácke klišé, že hra a hračky sú len pre deti?
„Veľké dieťa je každý človek. Dospelí sa iba tvária, že sú dospelí. Dieťaťom vie byť aj prezident, aj diplomat. Keď ich zastihnete v správnom čase, sú dokonca veľmi smiešni. Byť vážnym, to je len naučené divadlo, byť dieťaťom je prirodzené.“
Takže aj o vás sa dá povedať, že budete večné dieťa?
Každý sa ako dieťa rád hrával a rád zbieral hračky. Rozdiel je len v tom, že niekoho to prejde, keď si začne myslieť, že už musí byť dospelý. Mňa to neprešlo, hračky zbieram doteraz. Buď ma teda dospelosť ešte len čaká, alebo asi áno, budem večné dieťa.“
Aaron Chase - z Maine prišiel na Slovensko a "dospelákom" pripomína, aby nezabúdali popri práci aj na hru.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Kto je hravejší – Američania z Maine alebo Bratislavčania?
„Myslím si, že ľudia z Maine. Dôvodov je viac. Tam v každom, aj malom meste nájdete kopec takýchto obchodov pre deti aj pre dospelých. Prospelo by to aj centru Bratislavy. Stále je tu priestor aj pre päť ďalších hračkárstiev, vôbec by si nekonkurovali. Aspoň by centrum bolo o hre a nie o drahých šperkoch či ešte drahších jedlách. Často vidím, ako sa po Bratislave prechádzajú učitelia a svojim žiakom rozkazujú: „Nesmejte sa.“ Pritom základom detstva je smiech. Rodičia sa zas často pýtajú svojich detí: „Si ty normálny?“ A chcú tým poukázať na to, že to, čo dieťa práve robí, nie je normálne ani dobré. Mám pocit, že v Amerike nechce byť „normálny“ nikto. Nie je nič horšie, ako mať také „normálne“ dieťa. Naopak, každý chce, aby to jeho dieťa bolo v niečom nevšedné a výnimočné. Stačí sa ocitnúť mimo svojho akvária. Pre mnoho Bratislavčanov nie je vôbec bežné zastaviť sa na ulici či v hračkárstve a jednoducho sa hrať. Sú príliš dospelí.“
V Bratislave už žijete pomerne dlho a zatiaľ to nevyzerá na návrat do Maine. Je už pre vás Bratislava takým druhým domovom?
„V angličtine sa hovorieva 'home is where you hang your hat'. Ja posledných osem rokov vešiam svoju čiapku v Bratislave, takže áno, je to tu pre mňa domov. Mám tu už hlboké korene, veľa známych a mnoho spomienok. Hoci sa nedá povedať, čo bude v budúcnosti, stále si ešte neviem predstaviť, že by som ostal v Bratislave až do konca môjho života.“
Vo svojom Rozptalovačkárstve na Ventúrskej v Bratislave je jeho druhý domov.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
