Aktuálna voda v Bratislave je vlastne len epizódka. Pripomienka pohromy, akej mesto pravidelne čelilo bez funkčnej povodňovej ochrany. Muž, ktorý ju naplánoval a prvý spútal Dunaj, spáchal samovraždu ešte pred jej dokončením koncom devätnásteho storočia. Po staviteľovi Lanfranconim zostalo veľké dielo, no žiadna fotografia.
Vyzerá to idylicky na obrázkoch Bratislavy pred poldruha storočím. Dunaj rozliaty do krajiny lenivo preteká veľkorysým korytom. Do pobrežia vyrezáva polkruhové zátoky, koruny stromov sa nakláňajú nad hladinu a dolu pod nohami hreje piesok z pláže, čo sem nenavozil sponzor, ale príroda.
Iba značky na domoch mešťanov informujú, kam siahala hladina a varujú pred živlom. Stačí trocha fantázie a môžeme si predstavovať, čo by mesto zažívalo bez ochrany pred záplavou. Povedzme tou desaťmetrovou z tohto týždňa.
Jar roku 1850 splnila aj tento scenár. Neboli to dažde v Nemecku, ale kryhy ľadu, čo spôsobili pohromu a upchali koryto v mieste pri Vlčom hrdle. Dunaj zalial centrum, štvrte Zuckermandel, Blumentál. Petržalským domom vraj nad hladinou trčala len strecha.
Kam presne siahala ľadová povodeň, ukazuje dnes takmer nezreteľná ryska na fasáde veže Starej radnice.
Domy na obrázku boli súčasťou bývalej osady Vydrica. Dunaj ešte nie je zregulovaný, záber je spred roka 1895. Foto - enviro-edu.sk
Celkom iný Dunaj
Práve takým katastrofám zabránila regulácia Dunaja. Úprava brehov a koryta rieky bol mamutí a desaťročia trvajúci projekt. V rôznych formách vlastne trvá dodnes. No práve vďaka nemu Bratislava od začiatku minulého storočia pozná celkom inú rieku. Možno menej idylickú, ale menej živelnú.
„Z hľadiska dnešných ochranárov to bola ekologická katastrofa, pre vodohospodárov, naopak, dielo epochálneho významu. Je to v podstate to isté, videné, pravda, z odlišných uhlov,“ píše historik a spisovateľ Pavel Dvořák v Piatej knihe o Bratislave.
Keby šlo len o povodne, projekt by sa možno nikdy nepohol. Záplavy trápili Bratislavu pravidelne. Odjakživa prebiehali aj pokusy o riešenie, bývali však dočasné a máločo riešili, aj keď peniazmi sa nešetrilo. Za dve desaťročia pred projektom regulácie dosiahli investície do dunajských hrádzí sedem miliónov forintov.
Lenže hrádze nestačili. Veci sa pohli, až keď do hry vstúpil faktor lodnej dopravy. Zodpovední si uvedomili, že lepšie splavná rieka vylepší podmienky pre obchod a paroplavbu - a s peniazmi príde šanca, že sa im tá investícia vráti.
Inšpiráciu pre nich znamenalo zahraničie, špeciálne Taliansko. Vo vtedajšej národnostne previazanej Európe nebolo nič zvláštne, že na našom území pomáhali tamojší odborníci. K projektom železníc získali novú agendu, reguláciu vodných tokov.
Talianskeho pôvodu bol aj muž, čo spútal Dunaj na našom území a dal mu po stáročiach novú podobu.
Taliansky krotiteľ vody
Dnes mu, s trochou zveličenia, nevieme prísť na meno. Oficiálne ho komolíme v názve mosta cez Dunaj a internátov, odkiaľ zmizlo jedno „n“. Grazioso Enea Lanfranconi bol výnimočný muž z výnimočnej, slávnej a bohatej rodiny. Narodil sa v Lombardii v roku 1850, v Miláne vyštudoval polytechniku.
Do vtedajšej Bratislavy – Pressburgu prišiel s otcom a mladším bratom ako dvadsaťročný. Už predtým sa zaujímal o riečne toky. Sám zaplatil nákladné zmapovanie toku Dunaja od územia Bratislavy po dnešné Rumunsko a zostavil jeho hydrologickú mapu.
Postupne si uvedomil, čo pre rieku znamená skutočná regulácia. Lanfranconi ako prvý „pochopil, že Dunaj nemôže skrotiť po kúskoch, ale že to vyžaduje veľký, dlhý, celistvý a najmä premyslený, prepracovaný zásah,“ píše Dvořák.
Desať rokov práce, osemdesiat kilometrov upravenej rieky, viac ako 3 a pol milióna kubických metrov kameňa do spevnených brehov, hrádzí. Také čísla ilustrujú rozsah obrovského projektu.
Podľa plánu z roku 1881 ho začali budovať o päť rokov – aj na dnešné pomery celkom promptne. No až v roku 1896 sa dal pokladať za hotový.
Námestie korunovačného pahorka a okolie sochy Márie Terézie zaplavené veľkou povodňou v septembri 1899.
Foto - enviro-edu.sk
Ten istý pohľad, ale asi o sedem rokov neskôr. Vyhliadková terasa s parkom vznikla na zregulovanom nábreží Dunaja. Foto - enviro-edu.sk
Ako sa rodilo nábrežie
Nešlo len o Bratislavu. Úpravy zasiahli celý tok Dunaja od Devína po dedinku Gönyű v dnešnom Maďarsku západne od Komáromu. Na tejto trase sa z osemdesiatich kilometrov skrátil na pätnásť. Zároveň mu prehĺbili koryto. Hĺbka bola stanovená na tri metre, prietok na optimálnych 2886 kubických metrov za sekundu.
„Každý kilometer sa upravoval podľa presného projektu,“ píše Dvořák v kapitole s poetickým názvom Koniec dunajskej slobody. Namiesto slobody nastúpila regulácia.
„Plavebná dráha dostala jednotnú šírku 300 metrov a presný, inžiniersky vyrátaný tvar. Polomery oblúkov riečneho toku nesmeli byť menšie ako 800 metrov a najdlhšia priamka nepresiahla štyri kilometre.“ Preložené v reči krajiny, rieka sa prestala kľukatiť a doširoka rozlievať. Zrýchlil sa aj prúd a to najmä v centre mesta.
Práve vtedy vznikli v Bratislave základy neskoršieho nábrežia. Zvýšené brehy spevnili a obložili kameňom. Materiál nalámali v kameňolomoch v Devíne a Maďarsku, ktoré boli obidva v Lanfranconiho súkromnom vlastníctve.
Najväčšiu námahu podľa Dvořáka však dalo prepichnúť a prebagrovať dunajské ostrovy. Bolo ich osemnásť, najväčší z nich sa volal Kopáčsky. Práve jeho prepichnutím sa z Dunaja oddelilo Jarovské a Biskupické rameno.
Smutný koniec génia
Popri všetkom bol gróf šikovný nielen ako projektant a teoretik.
„Nezostal pri teórii, sám sa pustil do diela a prejavil sa ako vynikajúci staviteľ, podnikateľ a organizátor,“ opisuje Pavel Dvořák renesančný talent, ktorý sa popri vodohospodárstve stihol venovať aj archeológii.
Dnes môžeme špekulovať, čo sa dialo v hlave inžiniera, ktorý zmenil Bratislavu. A je veľkým paradoxom, že zomrel pred skončením projektu, ktorému venoval toľko úsilia. Samovraždu spáchal v roku 1895, rok pred koncom prác.
„Keď ho navštívil mladší brat Luigi, našiel ho schudnutého, špinavého, zúfalého a psychicky chorého. Až sa napokon 9. marca o siedmej hodine ráno zastrelil loveckou puškou,“ opisuje podrobnosti Dvořák.
Predminulé storočie nemohlo dať Bratislave definitívnu ani dokonalú ochranu pred Dunajom. Navyše už vtedy bolo jasné, že nie všetko funguje presne podľa plánu. Tok žil ďalej vlastným, nie rovnomerným životom – kým napríklad v centre sa koryto začalo nad mieru prehlbovať, inde zase zanášať.
V prípade Lanfranconiho však platí známe klišé o diele, čo svojho tvorcu prežilo. Práve naňho nadväzuje každý ďalší projektant. Ako o ňom píše Pavel Dvořák: „Od jeho čias tečie tak, ako určil človek – iba raz, za veľkých povodní, ukáže, akú má stále silu.“
Zdroj: Pavel Dvořák: Piata kniha o Bratislave
