Patrí k tým, ktorým sa hovorí ,,divadelné deti“. Rodičia boli speváci. No ako vraví ZUZANA MAURERY, ktorá sa napokon tiež vydala v ich stopách: ,,Najskôr som chcela byť nie herečkou, ale divadelnou bufetárkou. Aby som bola pri jedle a zároveň i pri divadle.“
V prípade, že sa nemotala niekde v zákulisí divadla, čakali ju zasa kamarátky zo Svätoplukovej ulice.
,,Narodila som sa síce na Palisádach nad Štefánkou, ale potom sme sa presťahovali sem a tu, na dvore plnom topoľov som si porozbíjala všetky kolená. Rovnako som rada behala po lúke s obrovskými gaštanmi, ktorá sa nachádzala presne tam, kde je dnes pri Káblovke dvojprúdovka plná áut. Bolo to fajn a hoci sme sa potom, v čase mojej puberty presťahovali na začiatok Laurinskej ulice, vždy, keď idem okolo, je mi trochu smutno. Topole i gaštany sú vyrúbané, namiesto lúky je parkovisko a po preliezkach a pieskovisku tiež niet ani stopy.“
Z pokojného sídliska priamo do centra mesta. Veľká zmena, ale vraj tiež príjemná.
,,Stačilo totiž iba pozrieť sa z okna a človek mal hneď pred sebou jedno mravenisko. Pre niekoho to môže byť stresujúce, ale ja som mala pocit, že som v strede všetkého diania. Ohromné! Smrad z nočných autobusov, ktoré vtedy parkovali skoro pod nami a otriasajúce sa kvety v črepníkoch mi to len potvrdzovali.“
Zuzana však dobre pozná nielen Bratislavu, ale aj Prahu, kde tiež istú dobu vystupovala. Vedela by tu aj žiť?
,,Asi áno. Keby som tam mala stálu prácu, kamarátov. Praha je totiž kozmopolitná a mne ruch, istá anonymita veľkomesta vyhovuje. Čím nevravím, že Bratislavu nemám rada. Je to moje rodné mesto, viaže ma k nej množstvo spomienok a teraz, keď jej centrum naozaj opeknelo, mám ju ešte radšej. Mám dokonca priateľov, ktorí si teraz povedia – ideme do kina. A myslia tým, že si sadnú pred nejakú kaviareň, dajú si nejaké-to vínko, pozerajú si okoloidúce baby. Pretože, objektívne, naše dievčatá sú skutočne krásne. Len neviem, prečo to neplatí aj o chlapoch.“
A kam si rada sadne ona sama?
,,Pravdupovediac, poznám len asi tretinu všetkých tých podnikov a krčmičiek, takže sa dám nahovoriť na hociktorú z nich. No páči sa mi napríklad Café Apponi vo Vinohradníckom múzeu, reštaurácia Woch a teraz i nová cukráreň v Esterházyho paláci s naozaj výbornými zákuskami.“
Dnes má Zuzana Mauréry byt neďaleko Justičného paláca a je spokojná. No cestu k nemu nemala jednoduchú.
,,Po nekonečnom vybavovaní som sa dostala k pôvodne nebytovému priestoru v dome, ktorý je tiež na Laurinskej ulici. Tam, kde bola predajňa Dioru. Celý som si ho prerobila, mal takú príjemnú romantickú atmosféru, v nedeľu mi napríklad stačilo otvoriť okná a mohla som počuť hudbu z koncertov v Primaciálnom paláci. No potom mi tehly z vedľajšieho domu preborili strechu a do bytu začalo zatekať s takou vytrvalosťou, že zo steny vyrástli dokonca hríbiky. Napokon bola situácia taká neudržateľná, že nový majiteľ domu sa rozhodol pre celkovú rekonštrukciu a my všetci, ktorí sme v ňom bývali, sme sa presťahovali do iných bytov.
Znovu však ide o centrum.
,,Vlastne si ani neviem predstaviť život v paneláku, prípadne niekde na sídlisku. Súvisí to iste s mojou prácou. Do všetkých divadiel mám, chvalabohu, blízko. A keď je zle, utečiem aspoň na chvíľu za rodičmi von z Bratislavy po energiu z maminho zeleninkového raja.“
JANA LUKÁČOVÁ
FOTO – PETER ŠIMČISKO
