BRATISLAVA. Každý má pre Bratislavu iné mapy. Na jednej sú cyklotrasy, inde dobré krčmy či miesta umenia. Inam chodia športovci a úplne iným smerom sa vyberú tí, čo hľadajú dobré víno.
Mapy ľudí s postihnutím sú však úplne iné, plné prekážok, ktoré na mapách zdravých nevidno. Všetky cesty sú na nich dlhšie a ťažšie.
Prechádzka mestom
Rady
Ako komunikovať s nepočujúcim
Stojte pred tmavým pozadím, svetlé sťažuje odzeranie z pier;
Stojte k nemu čelom, aby na vaše ústa dobre videl pri odzeraní, nezakrývajte si ich rukami
nemajte v ústach žuvačku, deformuje to pohyby úst, odzerá sa ťažšie;
artikulujte zreteľne, nie však prehnane;
neberte osobne, ak nepočujúci kričí, svoj hlas vníma inak ako vy
Bratislavou nás sprevádzal Ivan Páleník na vozíku. Ivan ide pomalšie než bežný chodec. To je úplne prvé, čo si pri spoločnej prechádzke uvedomíte.
A namiesto na strechy domov a do výkladov sa radšej díva na zem, pretože to, čo väčšinu ľudí nezaujíma, je preňho zásadný problém.
Aj medzi vozičkármi sú rozdiely. Niektorí sa dokážu s pomocou odviezť v MHD, iní sú odkázaní na auto.
Vozičkárske miesta na parkovanie sú podľa Ivana veľmi dôležité nielen na strategických miestach. Postupne však miznú.
Ukazuje nám parkovací box, pôvodne určený pre postihnutých: „Firma potom, ako prešla kolaudáciou novostavby, po čase zatrela symbol vozičkára a nahradila ho iným.“
Značenie používaním mizne. Opotrebúva sa a keď ho obnovia, často už na mieste pre postihnutých parkujú zdraví zákazníci.
„Jeden veľký reťazec robí donášku nákupu do domu. Je to veľká pomoc,“ hovorí, že to vie vyriešiť problém s dopravou či parkovaním.
Ivan Páleník bariéry pozná na "vlastnej koži". Je autorom projektu Monitoring prístupnosti - (Go - ok) FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Mesto brzdí
„Vidíme inú Bratislavu,“ hovorí a opisuje, ako si v hlave vytvára vlastnú mapu, na ktorej vidí parkovacie miesta, funkčné toalety a bezpečné križovatky. Najhoršie sú podľa neho staré stavby, ktoré pamiatkári neumožnia meniť. Aj najstarší kostol vo Švédsku má pritom podľa neho bezbariérovo riešený vstup.
Zle urobené asfaltové spoje, nedoriešený obrubník, to všetko zdravý človek bezmyšlienkovite prekročí. Vozičkár musí plánovať a hľadať riešenia. „Ak vám aj niekto pomôže, od istých sklonov hrozí, že z vozíka vypadnete.“
Ľudia podľa Ivana Páleníka čakajú, že vozičkári budú vždy vďační a milí. „Ale aj my sme len ľudia, občas aj s nie dobrou náladou.“
Spomína dávnejší zážitok, keď jeho kamaráta dal majiteľ vyhodiť z reštaurácie, lebo si neželal, aby mu vozičkári odstrašovali hostí. Nedávno sa to isté stalo kolegovi v petržalskej pizzerii: „Údajne hrozilo, že vozíkom obije stoly,“ hovorí, kým jeho vozík hrkoce na dlažbe z mačacích hláv na Klariskej.
Ivan na druhej strane rozumie aj majiteľom, ktorí sa zdráhajú investovať peniaze do drahších riešení priateľských voči vozičkárom.
Bariéry nepočujúcich
„Bariéry stretávajú nepočujúcich skôr v ľuďoch ako v priestore. Sú komunikačné a informačné,“ hovorí zasa prezident Asociácie organizácií sluchovo postihnutých Ľuboslav Ferko. Ak nemá sluchovo postihnutý tlmočníka, musí si poradiť sám so svojím načúvadlom.
Turista v Bratislave nenájde sprievodcu, ktorý by ovládal posunkovú reč. Tlmočníci do posunkovej reči nie sú v zozname profesií. Oficiálne neexistujú.
Bratislava nemá oficiálneho tlmočníka, ktorý by zabezpečoval štandardnú komunikáciu medzi mestom, úradmi a komunitou nepočujúcich. Ak sa to deje, ide vždy o osobnú iniciatívu ochotných ľudí.
„Našťastie, väčšina inštitúcií má otvorené dvere a fyzicky sa tam človek dostane ľahko,“ hovorí Ferko a podotýka, že všetko ostatné je už len na schopnostiach jednotlivcov. Upozorňuje však, že aj keď mnohí nepočujúci vedia hovoriť, ich prejav býva pre počujúcich často nezrozumiteľný.
Zvuk do uší pošle špeciálny prístroj
Vo veľkých budovách môže nepočujúcim pomôcť indukčná cievka. V divadle aj titulky.
Druhým „uchom“ nepočujúceho býva okrem zraku potrebného pri odzeraní jeho načúvadlo. Pomáha zosilniť tú oblasť zvukov, ktorej zvyšky ešte počuje.
Vo veľkých priestoroch, ako sú úrady či nemocnice, vie počúvanie uľahčiť systém indukčnej cievky. Tá bezdrôtovo odosiela zvuky prostredia priamo do načúvadla. Ľudský hlas je očistený od šumov prostredia a nepočujúci ho tak môže počuť zreteľnejšie. Nedoslýchavým vie slučka pomôcť napríklad pri telefonovaní.
Asociácia organizácií sluchovo postihnutých neeviduje, ktoré bratislavské budovy majú tento systém. Kedysi to boli aspoň kiná, teraz to neplatí. Daniela Rodinová z magistrátu vraví, že v mestských priestoroch ako sú múzeá či knižnice, zatiaľ nie sú.
Slovenské národné divadlo, Aréna či Astorka zatiaľ aspoň počas predstavení premietajú titulky
Lenka Juríčeková
