V jeden deň začal miesto jasných farieb vidieť škvrny. Dnes rozoznáva už len svetla tieň, no nesťažuje sa.
O čom boli vaše dni v časoch, keď ste začali strácať zrak?
„O panike. Ten fakt som nechcel prijať. Dúfal som v nejaký zlom. Myslel som si, že také niečo sa mne stať nemôže. Keď som každé ráno v práci čoraz horšie videl na monitor, nepomáhala lupa ani zväčšovanie si dokumentov, uvedomil som si, že to je konečná. Raz večer som sa vracal autom z práce domov. Nevidel som, kde mám odbočiť. Keď som vystúpil, do niekoho som vrazil. Vtedy som odovzdal kľúče od auta manželke a došlo mi, že už nikdy nebudem môcť šoférovať.“
Hnevali ste sa na svet?
„Nie. Vinu nemôžete zvaľovať na svet, ten s tým nič nemá. Zanedbal som prevenciu, väčšinu času som venoval práci. Až keď som prišiel k lekárovi s tým, že dobre nevidím, zistili mi silnú cukrovku. Povedali mi, že preto mám zničenú aj sietnicu.“
Mali ste nejakú víziuo budúcnosti? Predstavovali ste si, čo bude ďalej?
„Projekt v práci som dokončil z posledných síl, veľmi ma to už bolelo. Odišiel som do invalidného dôchodku a ostal som bezradný. Práca bola mojou parketou, bol som v nej samostatný, šéf mi dôveroval. Odrazu nebolo nič, ostal som doma a rozmýšľal o zmysle života. Čo bude ďalej, to som si predstaviť nevedel. Boli chvíle, keď som to vzdával, skolaboval mi organizmus a ja som musel byť dva týždne v nemocnici.“
Kto vám vtedy pomohol?
„Manželka. Tá jediná to nevzdala. Ona sa nevzdáva nikdy. Vodila ma po lekároch, po liečiteľoch. Doviedla ma aj do Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Sám by som sem nikdy nešiel. Začal som sa učiť orientovať v priestore s bielou palicou a všetko ostatné v podstate nanovo. Biela palica sa stala mojou predĺženou rukou.“
Vrátil sa vám opäť vykoľajený život do normálu?
„Našiel som si prácu v únii na Oddelení prevencie architektonických a dopravných bariér. Ráno znova zvoní budík, opäť mám svoje povinnosti, opäť sa stretávam s ľuďmi. Pozitívom je, že už nežijem tak hekticky. Naučilo ma to pokore. Radosť zo života je intenzívnejšia, tešíte sa z maličkostí. Došlo mi, že veľa vecí je konečných.“
Je podľa vás hlavné mesto dostatočne upravené pre potreby nevidiacich?
„Vďaka práci v únii mám šancu veci ovplyvňovať. S kolegyňou sa vyjadrujeme k novým stavbám a prípadným bariéram. Väčšinou nás architekti počúvajú, takže z tohto hľadiska sa to lepší. Je tu však ešte stále mnoho nevyhovujúcich chodníkov či križovatiek. Ak tam aj je zvuková signalizácia, pre hluk dopravy ju občas nepočuť. Nevidiaci signál potrebuje počuť, ten kto býva v blízkosti zasa chce, aby bol čo najtichší. Niektoré križovatky sa dajú naučiť spamäti, niektoré sú aj tak komplikované. Ak máte prejsť cez viac prúdov a nie je tam ostrovček dostatočne reliéfne odlíšený, tak nemáte šancu ho využiť."
Prečítajte si tiež:
Postihnutí to majú v Bratislave ťažké. Čiary miznú, tlmočníci nie sú
