Nebolo to včera ani pred rokom, ale zasa nie až tak nekonečne dávno. Dohodnime sa na troch desaťročiach. V kinách sa až na malé výnimky hrávalo v stabilných časoch, o pol štvrtej, o šiestej a o pol deviatej, a filmy trvali poldruha hodiny.
A tak vtedy, keď sa večer skončilo posledné predstavenie, bola veľká pravdepodobnosť, že tí diváci, ktorých ešte nelákalo teplo domova (a nezáležalo na tom, z ktorého kina vyšli) sa chtiac-nechtiac stretli pri káve, víne či pri poldecáku.
Zoznam kín v centre bol totiž oveľa širší než výber „podnikov verejného občerstvenia“, kam sa dalo v neskorú hodinu vstúpiť s nádejou, že ešte stihnete niečo skonzumovať.
Spádovou oblasťou pre kiná v bermudskom trojuholníku na Námestí SNP – Slovan, Praha a Pohraničník i neďaleké Metropol, Mier, Mladosť, Charlie’s, Hviezda, Tatra či Palace, ale aj vzdialenejšie Obzor, Dukla a Istropolis, bolo pár rýchlo sa zatvárajúcich vinární či kaviarní. Lievik sa každou minútou zužoval, istotou boli Veľkí františkáni, kde sa dalo sedieť ešte aj po magickej polnoci, hoci len hodinku. Potom už bolo všetko jasné – Kryštál bar.
Rýchly filmový strih to síce nebol, ale netrvalo dlho a situácia sa radikálne zmenila. Mesto sa za krátky čas zaplnilo obrovským množstvom kaviarní, reštaurácií, barov a iných osviežovní otvorených do hlbokej noci.
Súčasne akousi nepriamou úmerou rýchlo začali miznúť jednosálové kiná a filmový život sa skoncentroval do troch multiplexov, premietajúcich od rána do neskorých hodín filmy s najrôznejšou dĺžkou. Stabilný večerný rituál, ktorý kedysi v rovnaký čas zhromažďoval návštevníkov kín v niekoľkých krčmách, sa tak potichu a nenávratne vytratil.
Samozrejme, nič tragické sa nestalo, i keď staromilci zaznamenali isté straty. Do kina sa však aj naďalej stále chodí najmä za dobrými filmami. A hoci sa už dnes na ich dĺžke príliš nebazíruje, nestratil svoje čaro zničujúci bonmot českého kritika Andreja Stankoviča, ktorý kedysi zakončil recenziu vetou: „Jedinou prednosťou toho filmu bola jeho klasická minutáž.“ © SME
