BRATISLAVA. Skupinka asi desiatich ľudí postáva s plechovicami a štetcami v ruke pred fasádami väčšinou pamiatkovo chránených domov, v najstaršej bratislavskej Kapitulskej ulici.
Okoloidúcich tento výjav núti zastaviť a čakať, čo sa bude diať. Zdá sa, že na steny každú chvíľu pribudnú ďalšie nápisy, obrázky, alebo iné odkazy. Také, čo staromešťanov väčšinou viac pobúria ako potešia. Pribudli. Spolu s príbehmi ich autorov.
Praskliny a voda - základ diela
Dlhovlasé dievča robí obrysy okolo veľkej praskliny vo fasáde. Táto ryba, ako prasklinu dievča popisuje, je veľká a nenažratá. „Plávala v mori, no boháč z tamtoho domu,“ pokračuje a ukazuje na stavbu oproti, „práve on si ju dal priviezť sem do akvária“.
Štetcom opäť robí ťahy po stene, ktorej časť spolu s prasklinou je olemovaná papierovou lepenkou ako výkres, či plátno. Ryba z príbehu svojho majiteľa zruinovala a nakoniec aj z nej ostala len vyschnutá prasklina. Pre svoju veľkosť totiž potrebovala stále viac vody. „A voda niečo stojí.“
Voda je najdôležitejšou súčasťou aj iných príbehov a malieb, ktoré na ulici v piatkové dopoludnie vznikli. Práve do nej totiž študenti bábkoherectva namáčali svoje štetce.
Maľovaním vodou, ktorá rýchlo mizne, sa podľa slov študentky Lenky Švolíkovej učia porozumieť príbehu, „z ktorého ubúda už len tým, že sa rozpráva“. Občas tak rýchlo, ako schne voda na kameni.
Študentka bábkoherectva vidí v praskline rybu, vodou dokresľuje jej časti.
FOTO SME - LENKA JURÍČEKOVÁ
Netypické vyučovanie
Katarína Aulitisová, pedagogička a bábkoherečka z Vysokej školy múzických umení vysvetľuje, prečo svojich študentov vyučuje tak netradičným spôsobom.
„Máme hodinu divadla v nedivadelnom prostredí. Tým ulica nepochybne je.“
Aulitisová, známa tiež z relácie pre deti Elá Hop!, hovorí, že náhodné praskliny a ryhy učia jej študentov dotvárať svet na svoj obraz, súčasne s citom a rýchlo reagovať na to, čo sa v ňom deje.
Slimák i magnetofón
V puklinách stien, vo škvrnách na fasádach, alebo na mačacích hlavách rozbitého chodníka tak študenti videli a dokreslili časti slimáka Otta, alebo novodobej Múzy. „Privádza muzikantov do úzkych, keď ich núti upustiť od klasiky a venovať sa elektronickej hudbe,“ hovorí študent Braňo Mosný.
Konflikt medzi pôvodným a novým naznačuje práve pod pamätnou tabuľou hudobníka Alexandra Albrechta. Tam ešte predtým niekto nastriekal tvár ženy. Priamo na tabuli pribudol obrázok Braňovho magnetofónu, jeho ťahy vodou, v porovnaní s tými od spreja, o chvíľu zmizli a nič nezničili.
"Maľovaním odkrývam obrazy, ktoré mám v hlave", hovorí študent Braňo Mosný.
FOTO SME - LENKA JURÍČEKOVÁ
Múzou je pre nich umelec
Aulitisová sa so svojimi študentmi inšpirovala výzvou niekdajšieho českého grafika a maliara – Vladimíra Boudníka. Ako povojnový abstraktný umelec založil vlastný smer explosionalizmus a hlásal, že umenie má byť súčasťou všedných dní.
V pražských uliciach na stenách zničených robotníckych domov obťahoval náhodné škvrny a olúpanú omietku. Vytváral tak abstraktné obrazy.
Osobu Boudníka vo svojich prózach oživil aj spisovateľ Bohumil Hrabal. Vo filme Nežný barbar, ktorý vznikol podľa Hrabalovej literárnej predlohy, si Boudníka zahral Bolek Polívka. Cena Vladimíra Boudníka sa od roku 1995 udeľuje najlepším českým grafikom.
