V 90. rokoch začal s kamarátom renovovať chátrajúce industriálne budovy v Liverpoole a dávať im rozmer trendy bývania. Dnes má ich spoločnosť Urban Splash projekty v deviatich britských mestách a snaží sa zmeniť tradičný trh s nehnuteľnosťami. „Chceme, aby bol dobrý dizajn dostupný,“ hovorí JONATHAN FALKINGHAM. Minulý týždeň navštívil Bratislavu – pozrel si Petržalku, Cvernovku, nábrežie Dunaja a ohromila ho budova Slovenského rozhlasu.
Aký ste mali pocit z Petržalky? Dá sa nejako zmeniť k lepšiemu?
„Úprimne, nikdy predtým som nevidel miesto, kde by bolo toľko rovnakých budov na takom rozľahlom rovnom priestore. Všimol som si, že je tam veľmi veľa nevyužitého priestoru. Mohli by tam byť detské ihriská, športoviská, záhrady, minilesíky, ktoré by tento priestor zveľadili a ukázali, ako je ho tam vlastne veľa. Teraz zaniká, väčšina je totiž prázdna, bez akéhokoľvek účelu či funkcie. Bolo by to jednoduché riešenie a pritom finančne nenáročné.“
Všimli ste si ešte niečo?
„Áno – nevyužívate vodu. Aspoň z toho, čo som videl, nie je zrejmá nijaká snaha prepojiť bývanie a dostupnosť rieky či jazier. V Británii platia ľudia obrovské peniaze, aby mohli žiť pri rieke či jazere. Aj v rámci Urban Splash robíme veľa projektov súvisiacich s využitím vody – vidíme v tom možnosť, ako vytvoriť prostredie pre deti – vodné športy, rybárstvo, športové kluby. Myslím, že toto mesto má veľa príležitostí, aby mohlo vyzerať lepšie. Nové budovy však robíte veľmi dobre – videl som zopár skutočne skvelých – napríklad moderný kostol či nákupné centrum.“
Máte na mysli centrum Eurovea na brehu Dunaja?
„Áno, je to presne to, o čom hovorím – ľudia milujú vodu. Väčšina priemyselných miest bola vystavaná na riekach. Vtedy však boli najmä o obchode a priemysle, nie o voľnom čase či turizme. Dnes je to inak a ostatných dvadsať rokov to pre nás bola veľká výzva aj v Liverpoole, ktorý bol typickým priemyselným mestom na rieke. Nábrežie, kde sídli Eurovea, je orientované na juhozápad, čo je obrovská výhoda. Mali by ste ho využiť viac a som istý, že to urobíte.“
Videli ste aj Cvernovku. Páčila sa vám?
„Veľmi mi pripomínala miesto, v ktorom som pred dvadsiatimi rokmi začínal. Tiež tam pracovalo množstvo architektov, dizajnérov a umelcov, bolo to úžasné miesto. Dúfam, že tá stavba vám zostane.“
V tejto chvíli to vôbec nie je isté. Časť komplexu už zbúrali, lebo nie je súčasťou kultúrnych pamiatok.
„Je to tam ohromné už teraz, nič by sa nemuselo meniť. Dá sa na to však pozrieť aj tak, že všetko, čo je tam dobré, môžete využiť v rámci regenerácie či renovácie na rozličné účely, neviem však, aké sú konkrétne plány developerov. Stačí sa pozrieť, koľko ľudí tam teraz pracuje. Nie sú tam preto, že by to bol lacný priestor – sú tam preto, lebo ten priestor je skvelý.“
Albert Mill, Manchester. Jedna z posledných stavieb svojho druhu v centre Manchesteru, ktorú Urban Splash zrekonštruoval do dnešnej podoby. Ponúka priestory na bývanie, alebo na prácu.
Pred rekonštrukciou a po nej:
Je ešte niečo v Bratislave, čo by bolo výzvou pre tím Urban Splash?
„Okrem krásnych historických stavieb v centre máte niekoľko veľmi zaujímavých stavieb zo 60. a 70. rokov, ktoré sú pre mňa veľmi nezvyčajné. Bola by škoda, ak by ste ich neskúsili využiť trochu viac. Bol som úplne ohromený budovou Slovenského rozhlasu. Je symbolom tej doby, súčasťou vašej histórie. Takáto budova už nikdy nevznikne, je úplne šialená a úžasná súčasne. Ak sa raz rozhlas odsťahuje, tak to bude obrovská výzva, aby sa z nej niečo dobré urobilo.“
Mnohým týmto stavbám možno nepripisujeme dôležitosť, lebo sa nám spájajú s politickým režimom, počas ktorého vznikli.
„Rozumiem, ale to isté platí o továrňach v Británii, ktoré boli postavené okolo roku 1840. Vtedy tam zamestnávali deti od siedmich rokov a využívali ich. Boli to hrozné miesta, ale o storočie je postoj k nim iný, viac romantický. Boli to stavby, ktoré ľudí vykorisťovali, ale teraz v nich môže vtedajšia robotnícka trieda celkom príjemne žiť.“
Aké sú princípy, na ktorých stojí Urban Splash?
„Jedným z nich je to, že o sebe nehovoríme ako o developeroch, ale ako o spoločnosti regenerátorov. Samozrejme, narábame aj v rámci kompetencií developerov, ale primárne nám ide o obnovovanie, regeneráciu stavieb i celých štvrtí. Zaujímajú nás hlavne územia, ktoré boli dlhodobo bez investícií, bez trhu, s klesajúcou populáciou a krachujúcim priemyslom. Postupne sa tam snažíme vytvoriť nové prostredie na podnikanie, pre trh aj pre život. Nie je to o vybudovaní novej továrne, ale o práci s miestnou komunitou, so školou, s obchodníkmi, so zdravotníctvom.“
Ako to robíte?
„Z hľadiska developerov sme dosť zvláštni – venujeme sa totiž výstavbe bytov, domov, komerčných priestorov, malých aj veľkých kancelárií, obchodov – robíme takmer všetko. V Británii to tak nefunguje – tam majú developeri úzku špecializáciu, neradi robia viac typov stavieb, no my to považujeme za kľúčové. Keď totiž vytvárate či ozdravujete nejakú lokalitu, musíte myslieť na to, že nemôže pozostávať iba z rodinných domov, musí tam byť priestor aj na prácu, nakupovanie, zábavu a oddych.“
Fort Dunlop, Birmingham, architektonická ikona a kultúrna pamiatka. Zachovala si všetko dobré z pôvodnej architektúry a prijala nové súčasti. Na jednej strane je hotel, ostatné časti slúžia najmä ako kancelárske priestory pre malé aj veľké firmy.
Začali ste prerábaním chátrajúcich budov a tovární. Teraz už staviate aj nové, bol to zámer?
„Ani nie, my totiž nemáme žiadnu stratégiu a ani sme ju nikdy nemali. (smiech) Väčšina projektov sa začínala tak, že niekto z nás objavil krásnu stavbu a navrhol, nech s ňou niečo urobíme. A niekedy pri starej budove postavíme aj niečo nové, ale nie je v tom žiadne pravidlo.“
Má prerobenie starej budovy viac výhod ako postavenie novej?
„My si myslíme, že áno. Po prvé – budovy sú súčasťou nášho dedičstva, našej histórie a sú veľmi úzko naviazané na svoje prostredie a život. Továreň môže byť zatvorená aj dvadsať rokov, ale vždy je ešte v meste niekto, kto si pamätá, že tam robil jeho otec alebo dedo. Sociálna a historická väzba je pre ľudí veľmi dôležitá. Nevravím, že treba renovovať každú starú budovu. Ak je však zaujímavá a dá sa kreatívnym spôsobom zachrániť, tak to stojí za to skúsiť. Po druhé – žijeme v čase, keď sme vedení k tomu, aby sme recyklovali PET fľaše, noviny, časopisy, tak prečo nerecyklovať aj budovy? Energia v budove je predsa omnoho väčšia ako v nejakom plastovom pohári. Po tretie – nie každému sa staré budovy páčia a fakt je, že my robíme väčšinou na takých, ktoré sa ľuďom nepáčia. Nám to však neprekáža, nie je dôležité, aby sa páčili každému. Oveľa dôležitejšie je to, aby boli urobené dobre a páčili sa zopár ľuďom, než ako by sme mali vytvárať nejaký štandard, nudný priemer, ktorý by oslovil širokú masu ľudí. Ak v starej budove urobíme päťdesiat bytov, tak hľadáme presne tých päťdesiat ľudí, pre ktorých sú ideálne. “
Ako veľmi kríza zasiahla do vašich projektov?
„Zasiahla nás v obrovskom rozsahu, naozaj, bolo to priam neuveriteľné. Do roku 2008 sme do našich stavieb investovali deväť miliónov libier mesačne, v plánoch sme mali projekty za miliardu libier po celej krajine. V roku 2008 sme narazili na stenu a množstvo projektov sme museli zastaviť. Veľmi sme sa odvtedy zmenili, scvrkli sme sa asi o dve tretiny. Stále robíme na podobných projektoch, ako keď sme začínali, ale všetko ostatné sa zmenilo. Na druhej strane však musíme byť oveľa kreatívnejší, snažiť sa rozumnejšie využívať zdroje, ktoré máme. A to je vlastne dobre. Bola to cenná lekcia. Británia bola v rozmachu, zdalo sa, že všetko ide úplne skvelo, míňali sme stále viac a viac peňazí, všetko sa stalo akousi formalitou. Bolo to veľmi ťažkých päť rokov, ale stále sme tu a máme množstvo nových nápadov.“
Brewhouse, Plymouth. Zrekonštruovaná historická budova sídliaca v prístave sa premenila na reštauráciu, pekáreň, hotel, galériu a sídlo architektov.
V Írsku ostali po obrovskom stavebnom boome prázdne celé štvrte a teraz sa búrajú. Vám sa nestalo nič podobné?
„Je to tam naozaj šialené a pokojne sa to mohlo stať aj nám, ale našťastie sa to nestalo. Bol to príliš prudký pád, z večera do rána sme prišli o peniaze. Mali sme hotové byty, ale vo chvíli, keď ich bolo treba zaplatiť, kupci odstúpili od zmlúv. Dodnes nám ostalo asi osemsto bytov, ktoré nedokážeme predať. Začali sme ich však prenajímať, máme z nich aspoň nejaký príjem a nezostali prázdne, čo je dôležité. Trh nehnuteľností na prenájom je teraz nesmierne silný, prakticky ako nikdy predtým.“
Za svoje projekty ste spolu získali viac než tristo ocenení. Máte ešte motiváciu niečo dosiahnuť?
„Práve teraz rozbiehame nový projekt, ktorý by mohol úplne zmeniť situáciu na trhu. V Británii žije väčšina ľudí v radových zástavbách či v domoch, ktoré sú všade rovnaké. Ak hľadáte niečo iné, máte na výber akurát stavby od niekoľkých obrovských developerov. Tí však už päťdesiat rokov stavajú rovnaké domy bez štipky nápadu a navyše sa navzájom veľmi podobajú. My sa teraz snažíme priniesť na trh niečo, čo voláme 'volume housing'. Teraz sa najväčší dôraz kladie na to, koľko izieb má byt, ale nie na to, koľko priestoru to v skutočnosti predstavuje. To sa hodí tradičným developerom, lebo môžu stavať stále menšie a menšie byty, a tvrdiť, že majú dve či tri izby. My chceme na trh priniesť náš pohľad na bývanie a na priestor. Chceme, aby bol dobrý dizajn dostupný. Nevieme, či to bude fungovať, môže to byť obrovský úspech aj totálny prepadák.“
