FOTO - Archív
Značnej popularite sa v Bratislave i celom Uhorsku tešil atlét menom Móric Koczán (1885 – 1972). V roku 1907 sa predstavil po prvý raz bratislavským priaznivcom v drese BTC Budapešť. Aj keď výkonom neoslnil, zvíťazil a získal prvý z viacerých titulov majstra Bratislavy v hode oštepom.
Nik nepredpokladal, že z rodáka z Kocsu, pochádzajúceho z početnej učiteľskej rodiny, sa stane športovec. Kombinácia atletiky a teológie, ktorú študoval, bola zriedkavou, ale ako sa ukázalo, aj schodnou cestou. Ako kalvínsky kňaz, pôsobiaci najprv vo funkcii kaplána v Zlatnej na Ostrove a potom ako farár v Čiližskej Radvani, udivoval zo začiatku veriacich, keď trénoval s oštepom v ruke. Ľudia nevedeli, čo sa deje. Onedlho si však práve v Čiližskej Radvani získal najvernejších priaznivcov.
V oštepe, popri guli a disku, dosiahol Koczán najväčšie úspechy. Keď sa v roku 1908 na nominačných pretekoch v Budapešti zapichlo jeho náčinie do vzdialenosti dovtedy v Uhorsku nevídanej 57,05 metra, vyhral suverénnym spôsobom. Druhý skončil František Ješina, dosiahol 50,17 m. Vtedy sa rozhodlo, že na olympijské hry 1908 pocestuje Koczán.
Olympijský debut sa mu nevydaril. Ešte po mnohých rokoch, v staršom veku si zaspomínal, že všetky hody v Londýne mu lietali „Pánubohu do okien“ a oštep sa zapichoval hlboko pod zvyčajnú hranicu. Tých 35 metrov bolo prepadákom (víťazný Švéd Lemming hodil 54,44 m), a podobne dopadol vo vrhu guľou i hode diskom.
Neúspech mladého kňaza neznechutil. Začal trénovať ešte s väčšou intenzitou. Vyberal si iba preteky väčšieho významu. V júni 1910 na veľkom medzinárodnom atletickom mítingu, ktorý sa konal pri príležitosti osláv 30. výročia založenia PTE Bratislava, sa predviedol starý dobrý Koczán. Výkonom 55,56 signalizoval stúpajúcu výkonnosť, čo sa potvrdilo v ďalších pretekoch. Jeho séria vyvrcholila 22. októbra 1911 na petržalskom štadióne PTE, kde jeho oštep doplachtil na neuveriteľných 60,74 m. To znamenalo dovtedy najlepší výkon na svete! Škoda, že IAAF začala oficiálne svetové rekordy evidovať až po roku 1912, čo v prípade oštepu súviselo aj so zmenou štýlu hádzania.
O bratislavskej atletike sa v tých časoch hovorilo s úctou, nestor slovenskej atletiky Rudolf Holzer povedal: „Len odchod niekoľkých špičkových atlétov do budapeštianskych klubov zapríčinil, že Bratislava sa nestala najvýznamnejším centrom uhorskej atletiky. Autor: IGOR MACHAJDÍK(Pripravujeme v spolupráci s Múzeom telesnej kultúry v Bratislave)
