BRATISLAVA. Remeslu sa aj v hlavnom meste venujú stovky ľudí. Pôsobia tu krajčíri, ktorí ušijú oblek na mieru, ale aj takí, čo odevy upravujú. Obuvníci a brašnári – najmä opravári, ale nájdu sa aj takí, ktorí ich šijú. Prežívajú aj kachliari či kominári.
Ďalšie stovky tých, ktorých práca rukami, keď už nie živí, tak aspoň napĺňa, sú tí, ktorí sa venujú ľudovým remeslám či technikám.
Tradícia
Zdobia kraslice, vyrábajú píšťalky, maľujú na sklo, paličkujú, rezbárčia, pracujú s hlinou, šúpolím, drôtom, kožou či železom, venujú sa sviečkarstvu, medovnikárstvu či šitiu krojov.
ÚĽUV, ktorý s remeselníkmi spolupracuje, eviduje v Bratislave 192 takýchto tvorcov. Najviac sa ich venuje práci s drevom, textilom a kovom.
Kováča v Záhorskej Bystrici nájdete podľa kovaného plota. Dielňa stojí v záhrade, jej srdcom je vyhňa. Tá vyzerá rovnako už po stáročia. Len v tej dnešnej už vzduch nevháňa pomocník mechmi, ale moderná technika.
Romana Hanúska kováčske remeslo živí. Kuje všeličo od minisuvenírov cez interiérové doplnky až po veľké prvky architektúry ako ploty, brány či zábradlia. Pracuje na zákazku, chodieval aj na rôzne podujatia, kde sa predvádzajú remeslá. „O nejakom boome kováčstva sa nedá hovoriť, ale rozhodne v ňom cítiť rozvoj,“ hovorí.
Predstava kováča ako dedinského majstra podkúvajúceho kone dnes už neplatí. Dnešný kováč je dizajnér, ktorý sleduje moderné trendy v remesle a architektúre a nebráni sa novým postupom.
Krajina remesiel
Tesne pred veľkonočnými sviatkami si desiatky ľudí prišli do priestorov ÚĽUVu na Obchodnej upliesť korbáč či naučiť sa zdobiť kraslice – drôtom, bavlnkami, slamou či sitinou.
Lektorky predvádzajú a vyučujú rôzne techniky nielen v období sviatkov, bežne počas roka organizujú kurzy remesiel rôznych stupňov náročnosti pre dospelých, počas prázdnin zas obľúbené denné tábory, kde sa tradičným technikám a remeslám priúčajú deti.
"Najväčší záujem je o hrnčiarstvo, kurzy drotárstva a v poslednom období aj o drevorezbu," hovorí Oľga Fratričová, riaditeľka regionálneho centra remesiel ÚĽUVu. Vyrovnaný je záujem o tkanie na krosnách, paličkovanie čipiek a ako zaujímavé sa javia kurzy výroby z kože či splsťovanie ovčieho rúna,"dodáva.
Práve zásluhou ÚĽUVu sa remeslá a výroby, ktoré často v miestach ich pôvodného výskytu zanikajú, posunuli do miest vrátane Bratislavy.
„Niektorí remeselníci majú remeslo ako hobby, iní sa ním snažia aj uživiť, chodia na rôzne trhy, jarmoky a predvádzajú svoje remeslo či ľudovú umeleckú výrobu,“ hovorí Fratričová. Okrem období sviatkov sa ich v hlavnom meste najviac koncentruje na Dňoch majstrov ÚĽUVu začiatkom septembra.
Na využívanie tradičných techník a remesiel inšpirujú aj mladých dizajnérov, výsledky možno vidieť napríklad na výstavách, ako sú Kruhy na vode.
Virtuálne trhy a jarmoky
Viacerí tvorcovia rozvíjajú tradičné postupy, dokonca vytvárajú nové. Remeselníkov, ktorí pracujú s kvalitným materiálom, vlastnými rukami vyrábajú originály často náročnými technikami a postupmi, a rešpektujú individuálny vkus klienta, na Slovensku nemá veľmi kto zaplatiť. Súvisí to jednak s kúpyschopnosťou obyvateľstva a jednak s uvedomením si hodnoty vecí. Zhodujú sa na tom samotní remeselníci, aj tí, s ktorými spolupracujú.
„Zdá sa, že tu ľudia nechcú byť originálni. Napríklad v Španielsku je to naopak,“ hovorí obuvník Henrich Horwath. Vďaka kamarátke, ktorá má v španielskej Malage butik, našiel odbytisko tam. Šije sandále, topánky, kabelky, dokonca spodnú bielizeň.
S kožou začal pracovať v prvej polovici 90. rokov ako samouk, neskôr ho zaúčal dedo obuvník. „Daroval mi nesmierny poklad – obuvnícke kopytá, šidlá, vzorkovače, ihly, nite, vosky – a hlavne skúsenosti,“ hovorí. Neskôr začal experimentovať s rytím do kože a inkrustáciou drahých kovov do nej. Vytvoril vlastnú technológiu, ktorá je jeho výrobným tajomstvom.
Originálna kožená taška zdobená intarziou. FOTO - HENRICH HORWATH
Klasickí remeselníci sa už neobmedzujú len na trhy či jarmoky, ponúkajú svoje výrobky na internete. Mnohí na vlastných stránkach, ale nájsť ich možno aj medzi viac ako sedemtisíc výrobcami na najväčšom portáli u nás, ktorý ponúka výrobky kreatívnych ľudí na SAShE.sk.
„Z klasiky sú to najmä drotárske techniky a práca s drevom, spracovanie kože, keramika,“ vymenúva Saša Šmidáková, zakladateľka portálu.
Za menej ide viac
Najväčší záujem na portáli je však o šperky, interiérové dekorácie, ako sú hrnčeky, košíky či bytové textílie. Je hrdá na to, že mnohí autori vďaka konkurencii, ale aj servisu na portáli vyrástli napríklad zo „spájačov korálok“ na ozajstných šperkárov.
„Niekedy si sami hovoríme, že ako sa môžeme snažiť podporovať kvalitných, originálnych a profesionálnych dizajnérov, ktorých tvorba je cenovo vyššia, ale adekvátna nápadu a hodinám stráveným nad výrobkom, keď Slováci majú problém vyžiť z výplaty. To neovplyvníme,“ hovorí. Kupujúci na SAShE podľa nej hľadá niečo originálne, ale v primeranej cene, preto najúspešnejšie sú jednoduché, ale nápadité a kvalitné výrobky.
Takmer mŕtve remeslá oživili milovníci histórie a bojových umení Nadpis článku
Komunita remeselníkov sa vytvára vďaka relatívne masovému rozmachu oživovania histórie a bojových umení
BRATISLAVA. Starým bojovým umeniam so zbraňou v ruke sa venuje v Bratislave niekoľko stoviek nadšencov.
V týchto komunitách sú aj takí, ktorí si potrebnú výzbroj a výstroj vyrábajú vlastnými rukami a postupne sa z nich stávajú profesionáli. Tí prví boli zväčša samoukovia, tí dnešní už majú možnosť učiť sa od majstrov či z kníh.
Vlastnými rukami
Dnes je však už okolo historických šermiarov celé odvetvie „rukodielneho priemyslu“, remeselníkov najrôznejšieho druhu, takže výstroj a výzbroj nie je otázkou dostupnosti, ale peňazí.
Štefan Klimko vyrába repliky historických zbraní. Cesta vyučeného mechanika – zámočníka k remeslu viedla cez šerm.
„Príchodom do Tovarišstva starých bojových umení a remesiel bolo moje zameranie takmer predurčené. Náš šermiarsky majster ma zoznámil s jedným kováčom a vďaka obom som postupne prenikol do tajomstiev výroby replík historických zbraní. Asi po dvoch rokoch som si začal zariaďovať vlastnú dielňu, navštevovať múzeá, kupovať odbornú literatúru a, samozrejme, stále úzko spolupracujeme,“ vraví tridsiatnik, ktorého práca rukami živí.
„Zatiaľ som v zamestnaní, ktoré s históriou nemá nič spoločné, ale mám už založenú živnosť na repliky zbraní a predpokladám, že v budúcnosti bude práve toto tvoriť podstatnú časť môjho príjmu,“ vysvetľuje. Keďže repliky zbraní, ktoré vyrába, sú funkčné, vyrába ich najmä pre členov skupín historického šermu, ale jeho výrobky sa objavujú vo filmoch či v divadelných hrách, či v zbierkach zberateľov.
Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel možno vidieť na podujatiach Kultúrneho leta, na
korunovačných slávnostiach i na rôznych šermiarskych podujatiach. FOTO - WWW.TOSTABUR.SK
Životný štýl
Nie je jediný, kto sa dostal k remeslu cez historické bojové umenia. Cesta od šermu k remeslu sa totiž núka sama. Platilo to najmä v časoch, keď staré bojové umenia kriesili k životu prví nadšenci.
„Keďže sme boli prvá skupina, nič nám nikto neuľahčil, pretože nič nebolo, takmer všetky potrebné remeslá boli mŕtve. Museli sme si sami kuť meče, vyrábať rukoväte a pošvy, vyrábať obuv a rukavice a šiť kostýmy. Bez vyradených kostýmov a najmä obuvi z divadelných dielní by sme to ani neboli zvládli,“ hovorí šermiarsky majster Peter Koza, zakladajúci člen Tovarišstva starých bojových umení a remesiel. Vyštudovaný strojár mal zo škôl dobrý základ a k tomu deda stolára, ale ako hovorí, „to, čo som potreboval, som sa zväčša naučil ako samouk“.
Šermiarsky majster stále aktívne účinkuje so zbraňou, vyučuje šerm, zostavuje bojové choreografie a báda v oblasti bojových umení so zbraňou v ruke. Popritom stále vyrába historické zbrane. „Ale dnes si už nekujem čepele, lebo sú na to povolanejší a najmä zdatnejší. Ale rukoväte a zdobenie si naďalej robím sám,“ hovorí. (vju)
