Bývalý väzeň maľuje anjelov

Šancu pracovať dostali postihnutí bez domova. Miesta pre nich vznikajú pomaly.

V Petržalke je prvá chránená dielňa pre bezdomovcov. Prácu hendikepovaným môže pribrzdiť novela zákona.

BRATISLAVA. Väzenie, drogy, väzenie, drogy, väzenie, drogy, ulica a koniec pod vlakom. Takto opisuje svoju mladosť a doterajší život Marián z Bratislavy. Má 34 rokov a priznáva, že v živote ešte nepracoval.

Po liečeniach a pobyte v Domove sociálnych služieb v Rači, kde dodnes býva, našiel prvú príležitosť paradoxne medzi bezdomovcami.

V Petržalke funguje prvá chránená dielňa pre postihnutých ľudí bez domova. Vlani ju založilo občianske združenie Okraj. Na polovičný úväzok najskôr zamestnali dvoch postihnutých, od tohto marca pribudlo tretie pracovné miesto pre chorého bezdomovca.

„Títo ľudia nemajú žiadne zázemie a sú hendikepovaní,“ vysvetľuje Zoltán Gajdoš, predseda a štatutár občianskeho združenia, prečo otvorili chránenú dielňu práve pre bezdomovcov. „Hoci existuje pomerne široká sieť inštitúcií zameraných na pomoc ľuďom bez domova, nestretli sme sa s organizáciou, ktorá by sa zameriavala na bezdomovcov so zdravotným postihnutím.“

V nebytových priestoroch na Gercenovej ulici založili textilnú, aranžérsku, keramickú dielňu a maľbu na sklo. Priestory získali v súťaži od mestskej časti.

S drogami začal 12-ročný

Minulosť pripomínajú vytetované znaky na koži. Mohutné ruky v kontraste s úzkym štetcom a jemným sklom maľujú anjela.

„Zo začiatku to bolo škaredé, no teraz je to už majstrovské,“ opisuje svoje dielo s úsmevom Marián.

Namaľoval už viac než 50 fliaš, postup ho naučil pracovný asistent Terry Singh, na Slovensko prišiel z Indie ako učiteľ, oženil sa tu a roky robí v treťom sektore. Hovorí, že práca je pre klientov terapiou. „Získajú pracovné návyky, disciplínu, osvoja si nové zručnosti, no najmä získajú pravidelný mesačný príjem, s ktorým ich naučíme aj hospodáriť.“

Marián začal s drogami v dvanástich. „Trvalo to dvadsať rokov,“ hovorí o živote a detstve s otcom, ktorý šikanoval celú rodinu. Po kolotoči väzení a drog skončil pod vlakom. „Zobralo mi to ruku a nohu a to mi zmenilo život.“

Druhou zmenou bol podľa Mariána pobyt v Depaule a v jeho Útulku sv. Lujzy de Marillac, ktorý sa stará o chorých bezdomovcov. Treťou zmenou je šanca pracovať.

Takú príležitosť dostal aj Marek, žil na ulici, dnes si platí ubytovňu. „Práca mi pomáha, lebo mávam samovražedné stavy a bez práce je ťažko,“ vraví 34-ročný Bratislavčan, zamestnanie hľadal dva roky.

Výrobky a práce v dielni závisia od objednávky, často súvisia s blížiacimi sa sviatkami. Marián má okrem fliaš skúsenosti už aj s vencami, ikebanami či svietnikmi. „Máme kontrakty s firmami,“ opisuje činnosť Gajdoš. „Oslovujeme tie, ktoré potrebujú mať náhradné plnenie. Na Vianoce sa nám podarilo s jednou firmou uzavrieť zmluvu na 150 fliaš.“

Mužská dielňa

Združenie funguje podľa Gajdoša vďaka darcom a sponzorom. „Mzdy na zamestnancov refundujeme cez úrad práce.“

Pracovné miesta by chceli rozširovať, no ženy do dielne prijímať neplánujú, potrebovali by ďalšie sociálne zariadenie a tým aj priestory.

Gajdoš sa obáva, že situácia sa pre chránené dielne zhorší novelou zákona o službách zamestnanosti, ktorú plánuje ministerstvo práce. Štát chce obmedziť príspevky, na vytváranie nových miest pre hendikepovaných. Zmena bude platiť už od mája.

Prečítaj si viac o novele zákona - tu

Postihnutí končia na ulici

Bratislave chýbajú sociálne byty, tvrdí Sandra Tordová zo združenia Proti prúdu.

BRATISLAVA. Opiera sa o barle alebo sedí na vozíčku. Pouličný časopis Nota Bene, ktorý vydáva združenie Proti prúdu, nepredávajú len bezdomovci, často pomáha aj chorým, hendikepovaným či dôchodcom. Stoja, ak môžu, alebo sedia na ulici, aby prežili.

Pani Elena má 56 rokov a predajom časopisu si zarába na ubytovňu. Trpí epilepsiou a ďalšími zdravotnými problémami, priznali jej polovičný invalidný dôchodok.

„Pre kĺbové ochorenie, dnu, má obmedzenú možnosť fyzicky pracovať, na inú prácu jej nestačí vzdelanie,“ hovorí Sandra Tordová zo združenia Proti prúdu. „Žije v komerčnej ubytovni a snaží sa dostať k sociálnemu bytu.“

Práve sociálne byty podľa Tordovej v Bratislave chýbajú. Potrebovali by ich zdravotne postihnutí, ľudia s nízkym príjmom či odchovanci detských domovov. „Na nedostatok sociálnych bytov doplácajú tak, že balansujú na hrane medzi ulicou,“ vraví Tordová. „Komerčné ubytovne využívajú túto dieru na trhu, ľudia tam žijú v podmienkach, ktoré občas nezodpovedajú dôstojnému životu.“

Tordová upozornila aj na príbeh 63ročnej Bratislavčanky Anny Mazáčovej, ktorá na vozíku jazdí kilometre za predajom Nota bene, aby uživila seba a syna. Po zverejnení jej príbehu v denníku SME dobrovoľníci opravili diery na jej ceste do práce, teraz dostane auto.

Lucia Tkáčiková

Na vozíčku prejde kilometre - čítaj viac