Dobre, že im aspoň nevyšiel plán postaviť bytovky v tvare päťcípej hviezdy. S prehľadom však dokázali pôvodných obyvateľov rozprášiť do králikární po meste.
Nútené opustenie vlastného majetku by sa mohlo zdať ďalekou minulosťou. Pritom tento odkaz pretrval. Aj súčasná vláda sa zahráva s vyvlastňovaním a jej prvá verzia dokonca zobrala pôdu tisíckam ľudí a bez ich súhlasu na nej postavila cesty. Protesty nezabrali.
Príbeh o pár uliciach na okraji Petržalky, ktoré unikli premene na panelové sídlisko, nie je príbehom hrdinov, ktorí sa postavili násilnému štátu. Skôr len rozprávaním o náhode, zásahu dejín. No aj tak je tých pár domov bez plynu a elektriny, ktoré stoja zrejme iba vďaka nežnej revolúcii, inšpirujúcich.
Miestni neodišli, hoci za plotmi mali chemickú továreň Matador a aj napriek tomu, že sa im takmer vyhýba civilizácia. Autobus tam chodí iba občas a na kávu môžu zájsť akurát tak do predajne pohrebných vencov. Ich šťastím je asi aj tá chemická továreň, ktorá od tohto miesta drží aj moderných staviteľov, čo vymenili panely za sklo a zateplené fasády.
Silný je však aj príbeh všetkých tých, ktorí prišli žiť do novej Petržalky bez záhrad a s tenkými stenami. Preto, že si uprostred toľkého betónu a okresanej intimity dokážu zachovať zdravý rozum. Že tie fliačky zelenej farby dokážu vidieť ako prírodu a susedov ako blízkych ľudí.
Žiť by som tam už opäť nešiel. Ale tie príbehy uznávam aj cez Dunaj. © SME
