V Petržalke si znova pripomínajú miesta, kde zastal čas

Zabudnutý svet. Na okraji najväčšieho sídliska sú ulice bez kanalizácie a plynu.

Pôvodné domy zachránila nežná revolúcia alebo zázrak, vravia Staropetržalčania. Pripomína ich nový sprievodca Petržalkou.

BRATISLAVA. Autobus za kúpaliskom odbočuje do neznáma. Ďalej pokračuje len niekoľkokrát za deň, cez prázdniny tam nejazdí vôbec. Má označenie C ako cintorín.

Len pár minút od petržalskej železničnej stanice a najväčšieho sídliska v strednej Európe je zabudnutý svet – pozostatky starej Petržalky, prímestskej dediny.

Okrem blížiacej sa jari cítiť vo vzduchu „dedinu“, ľudia nekúria plynom, ale drevom. Okrem plynu žijú aj bez kanalizácie a káblovky. Nesťažujú sa, vraj majú pokoj.

Obchod a dokonca aj krčmu by ste hľadali márne. Atmosféru vidieka narúša len vysoký komín, siluetu skoro z každého pohľadu dotvára Matadorka.

Nealko a sviece

Miestom stretnutí aj zdrojom informácií je Mini Presso na Nábrežnej ulici. Dva stolíky v predajni náhrobných kvetín, sviec či vencov. Atmosféra však pohrebná nie je, usmiaty predavač ochotne ponúka stoličky pod vencami a kvetmi.

Jeho otec, pán Gumbír, si ešte pamätá Petržalku bez panelákov. Ich dom prežil vojnu, za socializmu masívne búranie a pri cintoríne vo svojom dedinskom svete stojí za fabrikou Matador ako jeden z mála pôvodných dodnes.

„Dom kúpili moji rodičia v roku 1938,“ hovorí Staropetržalčan. „Za vojny, keď Petržalku obsadil Hitler, ho splácali v reichmarkach.“

Hrobárska, Nábrežná, Goralská – neďaleko rakúskych hraníc patria k posledným kúskom starej Petržalky.

„Myslím, že naše domy zachránil ten hore,“ žartuje Gumbír a ukazuje k oblohe. „No asi to bola doba, nebyť roku 1989, tak padneme. Petržalka vtedy nebola dostavaná, no už mali projekty na Lúky 9 a 10, stavalo sa metro.“

Prečítaj si rozhovor s Martinom Kleiblom o novom sprievodcovi Petržalkou

Kolónka pri cintoríne

Ku Gumbírovcom sa chodí posedieť a Staropetržalčania tu spomínajú.

Aj na Mini Presso upozorňuje nový sprievodca po Petržalke. Pod názvom Konduktor ho vydal Martin Kleibl, fotograf a doktorand na VŠVU. „Je to úplne zabudnuté územie, ktoré miestni odjakživa nazývajú kolónka. Kedysi bolo v tesnom susedstve štátnych hraníc,“ vraví Kleibl.

Sprievodcom chce upozorniť aj na umelecké diela, ktoré v Petržalke miznú pred očami.

„Chceli tu stavať veľkú čističku, už aj robili vrty,“ spomína Staropetržalčan Gumbír. „Mali sme sa stať súčasťou novej Petržalky. Nemalo tu byť bývanie, len priemysel a služby.“

Prečítaj si stĺpček z mesta: Chvála Petržalky

Koľaje pri márnici

Petržalka, kedysi najväčšia obec v republike, vraj žila dedinským životom. Chodilo sa na tancovačky, pešo na nábrežie do Aucafé.

Chodník, ktorý ide starou ulicou, kládol aj bývalý montér Gumbír. „Kedysi tu nebola ani cesta, len blato. Traja chlapi sme sa dali dokopy, národný výbor nám dal peniaze.“

Z rozprávania rodičov vie Staropetržalčan aj o električke do Viedne. „Koľaje išli tam za márnicou,“ ukazuje smerom k cintorínu.

Pôvodných domov tu dnes stojí len niekoľko, väčšinu už prestavali, do nových sa sťahujú mladí, zopár starých budov sa rozpadáva, čaká na nových majiteľov.

„Mladí sa sem sťahujú, láka ich pokoj,“ vraví Gumbír. „Kedysi tu bol väčší, dnes počuť diaľnicu.“

Masový hrob

Časy pred diaľnicou aj vojnu v Petržalke si pamätá 89-ročná Bratislavčanka Milka. Opisuje aj chvíle strachu, ktoré s malou dcérou prežili v bunkri.

Roky žila na rovnakej ulici ako pán Gumbír, neskôr sa pre manželovu prácu, ktorý jazdieval ako šofér električky, presťahovali bližšie k depu. Stálo vtedy neďaleko rafinérie Apollo.

Dnes Milka jazdieva občasným autobusom do starej Petržalky za nevestou, ktorá žije neďaleko cintorína.

„Na konci tejto ulice stáli nemecké baraky a v nich boli vojaci,“ spomína. „Neďaleko cintorína pochovávali ľudí, ktorých pozabíjali, po vojne ich vykopávali a pozostalí si ich brali.“

Nielen Nemci, ale aj Maďari. Dôchodkyňa opisuje medzinárodnosť ulice. „Tí, ktorí sa cítili ako Maďari, sa po vojne odsťahovali.“

Pôvodných už len zopár

Z pôvodnej Petržalky sa museli vysťahovať stovky ľudí, keď začali v roku 1973 stavať nové sídlisko a spustilo sa búranie.

Časť petržalskej dediny sa zachovala aj v okolí súčasnej Kremnickej ulice vzdušnou čiarou asi kilometer od štvrte pri cintoríne smerom k Dunaju. Tam je však už pôvodných domov so Staropetržalčanmi len pár.

Sestry Anna a Mária, ktoré tam vyrastali a doteraz v dome žije ich mama, hovoria o štyroch či piatich pôvodných obyvateľoch. Väčšinu rodinných domov už prestavali, sídlia tam rôzne firmy.

„Bolo to krásne detstvo, ako na vidieku, každý každého poznal,“ spomínajú sestry. Od zbúrania domu ich vraj zachránila nežná revolúcia. „Výstavbu v tejto časti odkladali, je to blízko výpadovky na Berg a nechceli tu výškovú zástavbu, mali sme šťastie.“

Mnohí z ich okolia však také šťastie nemali. „Najmä starší ľudia to ťažko niesli, presťahovali ich do bytov, kde nemali žiadnu záhradku, úplne stratili súkromie a svoj doterajší život.“

Vidiecke domy postupne prekrylo najväčšie sídlisko v strednej Európe. Ostali historické miesta aj betónové vojenské bunkre, no históriu už má aj nová Petržalka.

V apríli oslávi 40-tku.

Autor nového sprievodcu po Petržalke Martin Kleibl hovorí, že v tieni panelákov sa dodnes skrýva mnoho prekvapení. Stačí sa pozrieť.