Bratislava: to je aj vrak lietadla, aj vojaci v lunaparku

Začalo sa to náhodne prezeraním knižky u starej mamy. Dnes má ROMAN DELIKÁT tisíce historických fotografií.

Má jeden z najväčších súkromných archívov v Bratislave. Emigranti na jeho fotografiách spoznávajú svoje domy. Zberateľ a sprievodca ROMAN DELIKÁT.

Zbierate historické fotografie a pohľadnice, koľko ich máte?

„Na internete ich mám zverejnených asi tritisícpäťsto, štyritisíc, v počítači mám ďalších asi tak dvadsaťpäťtisíc. Okrem toho som zhromaždil všelijaké staré publikácie, prospekty a letáky.“

Ako dlho vznikala vaša zbierka?

„Začal som s tým v roku 1997 či 1998. Bol som vtedy u mojej babky, starej 'Prešpuráčky', a pozeral som si jednu knihu o Bratislave so starými fotkami. Našiel som v nej také, o ktorých som netušil, odkiaľ sú. Začal som sa preto pýtať a pátrať. Postupne som našiel ďalšie fotografie a aj stránku Mira Veselého na internete, ktorá bola takou prvou s fotkami historickej Bratislavy. Neskôr mi jedna moja kolegyňa, ktorá vedela, že som aj sprievodca po Bratislave a že ma zaujíma história, sprostredkovala zbierku fotografií jej niekdajšieho svokra. No a práve to podnietilo, aby som začal fotky zverejňovať na internete.“

Prečo?

„Chcel som sa s ostatnými ľuďmi podeliť o to, ako kedysi Bratislava vyzerala.“

Ako fotky zháňate a ako viete, čo je presne na nich?

„Spolupracujem s ďalšími zberateľmi fotiek Bratislavy, pomáhame si napríklad identifikovať miesta na fotografii, keďže som nezažil Bratislavu pred rokom 1960, keď sa tvár mesta dosť výrazne menila. Neskôr mi ľudia začali posielať fotky aj sami.“

Máte aj nejaké historické originály?

„Zopár mám, no nie som fanatický zberateľ originálov, ktorý je ochotný zaplatiť za ne ťažké peniaze. Keď vidím starú knihu, ktorá sa mi páči, tak si ju kúpim. No zas nedám za jednu fotku 150 eur. Okrem toho, teraz sa veľa historických fotiek objavilo na sociálnej sieti, ľudia povyťahovali svoje spomienky. Mohlo by sa preto zdať, že moja stránka dnes už nie je taká zaujímavá. Objavili sa nové zábery a publikácie z vydavateľstva Alberta Marenčina. Mojím zámerom nebolo len fotky zverejňovať, ale začal som ich z pozície sprievodcu aj opisovať a pridávať k nim svoje komentáre a názory, za čo som sa dostal občas aj do konfliktu.“

Čo vám vyčítali?

„Raz sa mi ozvali z ruskej ambasády, išlo o fotky k augustu '68 a o popisky o ruskej armáde. Napísali mi, že ako viem, že v tom tanku boli Rusi, veď tu boli aj iné armády. Tak som popisok prepísal nie ruské, ale 'spriatelené' vojská.“

Práve historická fotka vás priviedla k viedenskej električke a nakoniec sa vám podarilo zachrániť originálnu lokomotívu. Zistili ste ešte niečo zaujímavé práve vďaka fotke či pohľadnici?

„Napríklad išlo o známu fotografiu električiek na Šafárikovom námestí počas bombardovania v roku 1944. Znalec hromadnej dopravy Milan Kráľ, ktorého otec bol vodičom práve aj viedenskej električky a zamestnancom Bratislavskej elektrickej účastinnej spoločnosti (BEÚS), mi vysvetlil, prečo električky skončili v takej zvláštnej polohe a prečo zostali na námestí.“

Prečítaj si viac, ako fotka zachránila historickú lokomotívu

Prečo?

„Vodiči električiek mali dohodnutý signál, že keď sa bude bombardovať, odtiahnu ich na bezpečné miesto. Depo električiek sa nachádzalo neďaleko rafinérie Apollo, ktorú Američania bombardovali. No práve v ten deň bombardovania Apolla signál prišiel, keď už bolo neskoro. Električky z depa vytiahli, chceli ich premiestniť, no bola prerušená elektrina, a tak ostali stáť bez energie na pol ceste, čiže v strede Šafárikovho námestia.“

K čomu vás ešte fotky priviedli?

„Raritou je aj fotografia z okupácie z roku 1968, vojaci sú zakopaní medzi detskou železničkou v lunaparku pri Starom moste. Zistil som, že delá, ktoré vidno na fotke, ešte niekoľko mesiacov mierili na Bratislavu. Zaujímavo sa ku mne dostala aj fotografia bulharského lietadla, ktoré spadlo v Bratislave v roku 1966. Dlhšie som hľadal fotku tejto najväčšej leteckej tragédie v histórii Československa, pri ktorej zahynulo 82 ľudí, písal som aj Bulharom, no nakoniec som ju objavil v britskom archíve. Trosky z lietadla sú ešte stále nad Račou zakopané, čo mohli, vtedy odviezli, no niečo tam ostalo. Kedysi bol okolo hustý les, no dnes je aj miesto tragédie dosť vykosené, dokonca začali vyrúbavať aj tých 82 pamätných briez, ktoré tam vysadili na pamiatku obetí. Dlho bol na mieste len článok z Nového Času v igelite, kde sa písalo o tragédii, dva pozbíjané kríže a neskôr som pridal fotku lietadla s údajmi o katastrofe. Až v roku 2010 tam spravil jeden katolícky spolok dôstojný pamätník, ktorý neskôr doplnili o zoznam ľudí, čo tam zahynuli.“

Čo vás prekvapilo?

„Napríklad to, že skratka Carlton je bratislavským vynálezom. Hotel prevádzkoval Carl Palugyay, ktorý mal manželku Antóniu. Neskorší majiteľ hotela práve zo skratiek ich mien vytvoril názov Carlton.“

Fotky aj pohľadnice zbierate roky, čo ďalej. Nebude kniha či výstava?

„Určite chceme spraviť výstavu a vydať knižku pri príležitosti stého výročia viedenskej električky. Fotografie zväčša zbieram pre vlastné potešenie. Robím však prednášky na rôzne témy, tam ich využívam.“

Ste aj turistickým sprievodcom. Koho sprevádzate?

„Tým, že sa tomu nevenujem na plný úväzok, tak zväčša sprevádzam len svojich známych, rodinu, kamarátov alebo tých, ktorí vedia, že som sprievodca. Robím to len ako hobby. Baví ma história, absolvoval som kurz Bratislavskej informačnej služby a počas neho som sa dostal na také miesta Bratislavy, o ktorých som ani netušil, že existujú.“

Aká je vaša obľúbená trasa mestom?

„Mojím obľúbeným miestom je Kapitulská ulica. Je to najstaršia ulička, pretože vznikla tým, že kapitulu vysťahovali z Hradu. Bola to prvá ulica, ktorá sa začala formovať v meste. Momentálne je, žiaľ, v takom stave, že sa nám pomaly rozpadáva pred očami. Mám rád aj centrum, korzo, Horský park. V Bratislave je veľa vzácnych miest a často ani obyvatelia o nich nevedia.“

Čo by ste v Bratislave ukázali zahraničným turistom?

„Určite hrad Devín, turistom tá majestátnosť vyráža dych. Ešte im porozprávam, ako to tam vyzeralo pred rokom 1989. Potom Bratislavský hrad, Staré Mesto a korzo, no treba im ukázať aj Petržalku.“

Má Bratislava zahraničným návštevníkom čo ukázať? Nie je centrum primalé?

„Nie, napríklad nemecké skupiny, ktoré prichádzajú počas dvojtýždňového plavebného cyklu a každý deň stoja v jednom meste, hovoria, že sú sklamané, že na Bratislavu mali len dve alebo tri hodiny.“

Pozri si fotografie Romana Delikáta - tu

Majú cudzinci záujem vidieť niečo netradičné, napríklad aj tie sídliská, ktoré ste spomínali?

„Majú. Zväčša som im aj ukazoval, kadiaľ viedla železná opona. Mladí ľudia chcú zas vidieť nejakú hriešnu zónu.“

Čo im vtedy ukážete?

„Keď boli v Bratislave majstrovstvá sveta v hokeji, tak fínski fanúšikovia chceli ísť do striptízového klubu, lebo u nich to nebolo povolené. Pre Fínov je to tu lacné. Tým, že sa tu stali majstrami sveta, sa sem radi vracajú, páči sa im nočný život a bary.“

Zaujímajú sa o mesto aj Bratislavčania?

„Myslím, že áno. Dosť tomu pomohol aj facebook, kde sú galérie starých fotografií, ale aj knižky z vydavateľstva pána Marenčina a rôzne podujatia ako korunovácie či vychádzky. Okrem toho nie všetkým mimobratislavským je ľahostajný osud tohto mesta, samozrejme, že sú aj takí, ktorých história vôbec nezaujíma.“

Mrzí vás niečo, ulička či budova, ktorú ste nestihli odfotiť, skôr než ju zbúrali?

„Mrzí ma, že som nezažil Podhradie, že som nevidel tie uličky, aj keď sú na túto štvrť rôzne názory, niektorí tvrdia, že tam boli zlé hygienické podmienky a že je dobré, že to zbúrali. No ja zas tvrdím, že sme si zbúrali svoju Malú stranu. Mnohé miesta som začal fotiť aj preto, že sa Bratislava rýchlo menila, po roku 2000 zmizli skoro všetky technické pamiatky Bratislavy.“