Tréner Miloš Mečíř (vpravo) a Karol Kučera. V posledných dňoch mal Mečíř o problém postarané. Musel totiž riešiť sporné rozhodnutie Kučeru nereprezentovať Slovensko na blížiacom sa Davis Cupe s Rumunskom v Prešove. ŠTARTFOTO – SAMUEL KUBÁNI
“. Dnes už ako tréner slovenskej štátnej reprezentácie mužov.
Túžili ste byť niekde na vrchole slávy?
„O profesionálnej kariére som ani nesníval. Ak som sa občas pozrel na zápasy Wimbledonu v televízii, moja účasť na tomto podujatí mi pripadala ako sen. Po prvých medzinárodných stretnutiach, keď som začal hrávať o body do rebríčka ATP, som ako amatér zarábal peniaze, ktoré som napokon musel vyúčtovať na zväze. Vtedy som si uvedomil, že by sa tým dalo aj slušne uživiť. Hráči, s ktorými som hrával, boli v rebríčku už okolo 150. miesta. Otvorili sa mi oči a v priebehu roka sa mi podarilo uhrať niekoľko turnajov, takže som mohol začať hrať prvé svetové turnaje. Dostal som štatút profesionála a išlo to samo.“
Neľutovali ste niekedy svoje rozhodnutie?
„Denný program vrcholového tenistu je náročný. Tréning, sústredenosť, čakanie na zápasy, ktoré bývali často až večer. Vždy som sa na ne tešil. Bolo veľmi málo takých, keď som už bol z predchádzajúcich súbojov unavený. Jediné negatívum celej kariéry bolo moje zranenie, ktoré som si po kariére odniesol. Často ma bolieva chrbát. Aj napriek tomu to stálo za to.“
Ak by ste porovnali rozdiel športového rastu tenistov v minulosti a v súčasnosti, v čom je podstatný rozdiel?
„Možno to bude znieť ako otrepaná fráza, ale hlavný rozdiel je v ekonomickej náročnosti. Za bývalého režimu boli kluby dotované gigantickými štátnymi podnikmi ako CHZJD, Baník a podobne. Členské do klubov bolo skôr formálne. Nevyžadovalo si to okrem materiálneho zabezpečenia iné finančné náklady.“
O tenise sa vraví, že je to finančne najdrahší šport.
„Ťažko sa to porovnáva, pretože môj tenisový rast platili rodičia a takisto spomínané kluby, ktoré brali na seba ťarchu rôznych nákladov. V dnešnej dobe je to roztrieštené. Každý si pomáha, ako vie. Nie je to však lacná záležitosť.“
Ako vnímali v minulosti Slovákov v zahraničí?
„V tom čase sme hrali za Československo. Každý z nás, či bol Slovák alebo Čech, bol ,ček‘. Raz som v Austrálii spomenul, že som zo Slovenska, čo je súčasť Československa. Boli toho plné noviny. Tenis šíril dobré meno po celom svete. Politici alebo obchodníci, s ktorými sme sa v zahraničí stretávali, napríklad aj v ďalekom Ekvádore, si veľmi cenili našu účasť a reklamu, ktorú sme Slovensku spravili. Hovorili, že sa našim politikom ani za desať rokov nepodarilo urobiť takú propagáciu krajiny ako nám za jedno daviscupové stretnutie.“
V Bratislave vyrastá veľkolepý tenisový stánok – Národné tenisové centrum. Čo si od neho sľubujete?
„Chceme, aby mala mládež vytvorené podmienky na úspešný športový rast a taktiež by sme radi obnovili tradíciu, ktorá v Bratislave existovala za Československa – usporiadať významný tenisový turnaj. Usporiadať turnaj s množstvom zvučných mien je však veľmi náročné.“
Autor: Miroslav Hýlek miroslav.hylek@sme.sk
