Každé zo sídiel SME malo svoju špecifickú atmosféru. Z Presscentra je dnes kancelárska Tower 115, z domčeka sa má onedlho stať centrum pre bezdomovcov a v obchodnom dome Dunaj je kultúrne centrum.
Ostrý štart v Presscentre
Dnes sa budova Presscentra volá Tower 115 a po nákladnej rekonštrukcii sa z nej stal bežný kancelársky priestor európskeho štandardu. Práve tu na šiestom poschodí našiel za veľmi neštandardných okolností prvý priestor kolektív denníka SME po tom, ako redakciu Smeny ovládol po Novom roku 1993 štát.
SME sa tak vrátilo do rovnakých priestorov, v ktorých bola aj Smena, než ju presťahovali na Dostojevského rad. Budova Presscentra bola vtedy nevzhľadnou opachou s mnohými nedorobkami, projektovaná bola ešte ako spoločný priestor pre poslušných socialistických novinárov.
Dolu na prízemí bola tlačiareň, kam redakcie z budovy nosili obťahy pre tlačiarov. SME však tlačilo v inej tlačiarni, takže o túto výhodu prišlo.
Oproti Presscentru bola dnes už zbúraná nižšia budova TASR, kam služba chodila po zaplatené vyvolané fotografie. Zo stropu lietala sklenená vata, a tak chodili zamestnanci budovy zalepovať diery, cez ktoré lietala na ľudí, aby nedostali rakovinu. Nebol to priestor, v ktorom by mohli vydržať noviny so slobodným duchom, a tak sa ešte v tom roku redakcia presťahovala na svoju zrejme najslávnejšiu adresu.
((a))
Domček na Mýtnej
Jednoposchodový dom, teda skôr domček SME na Mýtnej ulici bol prvým vážnym sídlom redakcie. Mimoriadny bol od svojho vstupu za veľkou, plechovou zelenou bránou. Za ňou stála vrátnica a v nej bol na stráži vitálny vrátnik pán Beták v čiernej SBS uniforme. Noviny mal každý deň poctivo prečítané, správami žil, s redaktormi živo preberal politiku a rozhorčoval sa nad všetkými neprávosťami.
Oproti vrátnici bol vchod do domu, za ňou dvor. Redaktori tam v lete robili rozhovory do novín, čítali obťahy strán s korektúrami, diskutovali, fajčili, odpočívali, grilovali, hádzali loptu do basketbalového koša, ponevierali sa dávno potom, čo už mohli ísť domov, randili, stretávali sa s čitateľmi, Juraj Mravec tu pokrstil knihu básní Tvoje telo to je delo. V roku 1998 sa tam varili volebné guláše - jeden bol vždy pre vegetariánov. Redakcia tam na veľkom plátne sledovala finále zlatých hokejových majstrovstiev sveta v hokeji.
K dvoru patril ešte druhý nízky domček prezývaný garáž, sídlo kultúrnej redakcie a oddelenia športu. Hlavné sídlo - domček sa na redakciu vlastne nehodil, to mu však dodávalo šarm a svojskú uvoľnenú atmosféru so špecifickými zákutiami. „Prečo ste sa odtiaľ odsťahovali?" čudoval sa kolega z Lidových novín, ktorý mal vždy blízko k undergroundu, keď nadišiel v roku 2002 čas z kapacitných dôvodov sa presťahovať.
Priestory redakcie vyzdobil výtvarník Fero Guldan. Nezabudnuteľná bola jeho mozaiková škôlka - dievča a chlapec - na dvore, ktoré lepil v pršiplášti niekoľko dní. Pršalo aj snežilo, ale on to nevzdával. Úsilie nebolo márne, aj mnohé návštevy si možno po rokoch spomenú, ako si na nej zaskákali.
Aj ozdoby na plote boli originálne - pozváral ich z misiek a rajníc a nafarbil smečkárskou červenou.
Domček mal dve poschodia, do ktorých sa muselo zmestiť veľa ľudí. Zvlášť IT oddeleniu hneď za vchodovými dverami patrilo ocenenie za to, že prežilo s horúcimi servermi v neznesiteľne úzkej, klaustrofobickej miestnosti, ktorú nesmel zbadať žiadny inšpektor práce.
Na prízemí sa vo svojich obývačkách ešte udomácnilo zahraničné oddelenie, vtedajšie regióny, neskôr v maličkej izbietke i príloha Ľudia a svoju miestnosť dostali aj komentátori. Na konci chodby pod drevenými schodmi sídlil za malou poradovou miestnosťou a izbou zástupkýň šéfredaktora vo svojej izbietke - jedinej otvorene fajčiarskej - šéfredaktor.
Schody na poschodie vŕzgali až strach, boli strmé aj so zákrutou, vždy hrozili pádom a jeden redaktor na to v povznesenej nálade aj doplatil zlomeninou nohy.
Na hornom poschodí pod šikminou strechy sa podarilo spraviť „newsroom", ktorý dopĺňala miestnosť grafikov. Bolo tam vždy horúco, alebo aspoň veľmi teplo. Za dverami od schodiska vľavo sedel vedúci vydania a jazykové redaktorky, ekonomické i domáce oddelenie, reportéri a začínali tam aj komentátori. Stiesnenosť a vysoká "hustota obyvateľstva" sa však premenila na výhodu - pri výrobe nemal nik na výber, redakcia musela držať spolu, inak by sa tam nedalo prežiť.
Domček, ktorý vlastní mesto, bol po odchode redakcie roky opustený, teraz sa mení na denné centrum pre bezdomovcov. Otvárať chcú na jeseň. Na poschodí pod strechou však ktosi býval načierno a podľa kúpeľne a zariadenia miestnosti to nebolo krátko a aj tento čierny pasažier si k tomuto priestoru vytvoril silný vzťah. Pred budovou je práve veľký kontajner. V odpade sa dajú ešte stále nájsť papiere z bývalej redakcie.
FOTO SME - PAVOL MAJER
Dunaj stále na štvrtom poschodí žije
Na fasáde obchodného domu Dunaj na Námestí SNP stále visí pútač SME. Stáva sa tak, že aj takmer päť rokov po sťahovaní do našich súčasných priestorov na Lazaretskej ulici čitatelia hľadajú redakciu na tejto adrese. Dnes na redakčnom štvrtom poschodí vystupujú ľudia, ktorí sa chcú baviť. V priestoroch niekdajšej redakcie funguje od roku 2011 Kultúrne centrum Dunaj.
Prechod na Námestie SNP v júli 2002 bol pre redakciu skokom. Redakcia a vydavateľstvo získalo strategickú polohu a viac priestoru pre všetkých zamestnancov.
Ak na prvej adrese patrilo mimoriadne postavenie dvoru, na novom mieste si redakcia ihneď obľúbila rozľahlú terasu, z ktorej bol skvelý výhľad na Bratislavský hrad a strechy Starého Mesta. Také dobré miesto na fotografovanie osobností so skvelým pozadím sa už zrejme opakovať nebude. Takisto na oslavovanie - nevysoké zábradlie našťastie nik z rozjarených redaktorov nikdy nepreskočil, i keď raz od toho ďaleko nebolo. Našťastie, kolegovia zasiahli, a tak si jeden z významných ministrov o pár rokov neskôr mohol tohto seriózneho mladého muža vybrať za hovorcu.
Na zahodenie nebol ani výhľad na námestie, na ktorom sme sledovali desiatky politických mítingov a protestov. Nezabudnuteľné sú najmä akcie odborárov, ktorí chodili používať naše toalety v Dome odievania. Na toalety spomínajú redaktori dodnes. Najskôr totiž redakcia musela používať verejné záchody obchodného domu, na ktoré sa chodila z mesta umývať veľmi pestrá klientela. Neskôr sme sa vlastných záchodov dočkali.
Na poschodí s redakciou bola aj vývarovňa, ktorá zaspala kdesi hlbloko v 70. rokoch minulého storočia. V krajnej núdzi sme tam však chodili.
Výhodou boli aj dva vchody do redakcie, jeden zozadu z Nedbalovej ulice. Mohli sme tak nenápadne uniknúť napríklad pred zúrivými dopisovateľmi.
Veľkou výhodou bolo, že z Námestia SNP to bolo na skok na vládu, k prezidentovi, na ministerstvá a ďaleko to nebolo ani do parlamentu. Oddelenia získali viac priestoru, logické rozmiestnenie v newsroome, polooválnu poradovú miestnosť so sklobetónovou stenou a IT oddelenie priestor na ďalší rast čoraz potrebnejších serverov. O necelých šesť rokov prišiel čas presťahovať sa opäť - priestor v centre v čase pred krízou priťahoval developerov, ktorí tam plánovali postaviť hotel a vydavateľstvu navyše už aj na tejto adrese začínalo byť pritesno.
„Nájomnú zmluvu sme dostali na tri roky s výhľadom na ďalšie dva," hovorí Gábor Bindics z Kultúrneho centra Dunaj. „No myslím, že tu budeme dlhšie, developer nemá peniaze."
Dunaj. Otvorený priestor, aby neviazla komunikácia a redaktori mali prehľad.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Dnešné priestory na Lazaretskej 12.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
