Ako vnímate aktivitu fotografa Šymona Klimana?
„Je to skutočne veľmi dobré a výstižné, najmä skúsenosti tých, ktorí sú tam zobrazení. Len neviem, či si to všimne aj mládež. Až potom z textov sa dá zistiť, že ide o SNP a skúsenosti partizánov. Podľa mňa by mal byť pritom pútač, ktorý mladých ľudí upozorní, na to, čo to je.“
Vy sám ste boli účastníkom povstania. Aké sú vaše skúsenosti?
„Vždy záleží na tom, za akých podmienok a okolností sa človek stane súčasťou niečoho. Vyrastal som v Liptovskom Mikuláši a v júni 1944 som maturoval a zrazu vypuklo povstanie za tých podmienok, aké tu boli. Vojna sa prakticky chýlila ku koncu, no tie podmienky na Slovensku boli veľmi zložité, existoval ešte Slovenský štát. Nemci potrebovali zdržať front z východu, tak obsadili Slovensko a vtedy odbojári vyhlásili povstanie. Podmienky boli vtedy veľmi zložité, front vtedy už skoro prechádzala cez hranice od Podkarpatskej Rusi, zo Sovietskeho zväzu vysielali partizánske vojenské skupiny.“
K povstaniu ste sa pridali ako študent?
„Áno, ako maturant, chystal som sa do Bratislavy začať štúdium. Vtedy to bola však celková taká nálada, zúčastnili sme sa aj s bratom (ukazuje knižku o vysokoškolákoch v povstaní), vytvorila sa taká štvrtá čata vysokoškolského oddielu, ktorá bola na Lúčkach v Demänovskej doline, s bratom sme tam šli obaja.“
Čo ste tam robili, čo bolo vašou úlohou?
„Nemci pomerne rýchlo obsadzovali všetky mestá a zvlášť železničnú trať potrebovali mať voľnú na prepravu svojich vojsk, preto obsadili aj Mikuláš. V Mikuláši však boli veľké armádne farmaceutické sklady, no a to bolo našou úlohou, zásoby sme mali postupne prenášať na druhú stranu do Pohronia. Gazdovia z Vrbice pri Mikuláši nám ochotne poskytli konské povozy, tak sa nám podarilo niečo zo skladov previezť, napriek tomu, že ich strážili Nemci.“
To bola vaša prvá partizánska úloha? Priamo bojov ste sa nezúčastnili?
„Toto bola taká prvá partizánska úloha, ktorej som sa zúčastnil. Nemci najskôr do dolín nechodili, no keď videli, že sa odbojárska činnosť v údoliach rozširuje.“
Koľko vás bolo, myslím tých vysokoškolákov.
„Asi sedemdesiat študentov. No potom už Nemci začali prenikať do dolín, tak prichádzalo aj k bojovým prestrelkám.“
Zažili ste to?
„Áno, aj, hoci to nebolo až také intenzívne. Videli sme, ako sa nemecká hliadka blížila údolím, tak prišlo k prestrelke.“
Nosili ste teda zbraň.
„Áno.“
Aj ste strieľali?
„Moc toho nebolo.“
Čiže ste nikoho nezastrelili?
„Neviem, asi nie. Dochádzalo k stretom, prestrelkám, boli aj mŕtvi a aj medzi študentmi.“
Váš brat bol s vami, po povstaní sa vraj stal kňazom?
„Študoval evanjelickú bohosloveckú a počas povstania bol už v druhom ročníku. Po vojne začal ako farár v Mikuláši, no keďže vyvíjal činnosť, ktorú vtedajší režim nemal rád, tak ho potom postupne prehadzovali do rôznych dediniek.“
Malo to niečo spoločné aj s tým, že bol v povstaní?
„On aj naďalej vyvíjal činnosť, existovali liptovskí farári, ktorí mali svoje zameranie a ktoré režim netrpel, boli prenasledovaní tak ako brat. Nakoniec skončil v Diakovciach v dedine blízko Galanty, kde žil posledných dvadsať rokov.“
Váš brat bol farárom, čo vy, aká bola vaša cesta?
„Študoval som v Bratislave na Technickej vysokej škole elektrotechniku a potom som šiel do zamestnania najskôr v Elektrovode, potom vo zváračskom ústave a zakončil som v Hutnoprojekte, tam sme mali na starosti závody, výroby, farebné metalurgie. Pomohli sme vybudovať tento odbor. Modernizovali sme výrobu hliníka, čiže sme mali aj zahraničné zákazky a v rámci nich sa človek dostal aj do sveta.“
Čiže ste nemali žiadne problémy, že ste boli v povstaní.
„To ani nebolo tak, že by účastníci povstania boli prenasledovaní. Boli však rôzne pohľady na tú činnosť, no ja som pracoval v takej oblasti, že som s tým nemal problém. V rámci závodu som sa dostal napríklad do Bolívie, kde sme projektovali a postavili závod na výrobu antimónu, potom vo východnom Nemecku, na Slovensku sme postavili napríklad niklovú huť v Seredi. Vďaka tomu, že som sa venoval tomuto odboru, tak keď štáty RVHP budovali niklový závod na Kube, tak si ma tam vyžiadali. Bolo to v čase, keď už som tu skončil činnosť vzhľadom na vek. S manželkou sme tak žili tri roky na Kube.“
Ako sa vám tam žilo?
„Fantasticky (smiech). Prišiel som tam v roku 1989 a boli sme tam do roku konca roku 1991.“
Život na Kube bol však určite iný ako tu.
„Pravdaže.“
Nebol tam cítiť žiaden tvrdý režim Fidela Castra?
„Nie, tam, kde sme my boli, sme to ani nepostrehli. Boli tam odporcovia režimu, ktorých prenasledovali. No žili tam milí ľudia.“
Ako ste sa dorozumievali?
„Španielsky.“
V Bratislave sa tento rok vrátil Nový most k názvu Most SNP, celkovo sa povstanie začína inak vnímať. Čo si myslíte vy, hovorí sa o tom málo alebo to postačuje?
„Som členom Zväzu protifašistických bojovníkov a je ešte asi päťtisíc účastníkov povstania, ktorí žijú. No fakt je ten, že tento zväz, nemá ani z hľadiska štátnej podpory takú podporu, akú by si zaslúžil. Je to tu dané asi tou minulosťou. Ukázalo sa to kedysi aj na účasti v povstaní, že ktoré okresy sa zúčastnili. Liptovský, Martinský, Orava, tam bola pomerne vysoká účasť, záviselo to aj od počtu evanjelikov a katolíkov v okrese.“
Evanjelikov bolo v povstaní viac?
„Práveže tie okresy, kde mali väčšinu evanjelici, bola tá účasť vyššia. Za Slovenského štátu boli evanjelici len trpení a zvlášť po povstaní sa Hlinkova garda vo veľkom angažovala, dokonca aj na popravách.“
Keď skončilo povstanie, aká bola situácia?
„Dosť zlá, naši velitelia Viest a Golian a keď už bolo jasné, že povstanie skončilo a väčšina miest je obsadená Nemcami, nakoniec ich však chytili a niekde zahynuli.“
Študentov z vysokoškolského oddielu nejako prenasledovali?
„Až k tomu to nedospelo, aspoň sa tak domnievam. Národ by však mal byť hrdý na tú minulosť, ktorá sa prejavila v povstaní, no teraz je toľko iných problémov. Neviem, ako sa to učí v školách. Je to zložité, lebo v tých orgánoch, ktoré mohli ovplyvniť to, čo sa dávalo do učebníc, sa dostali aj pohrobkovia niekdajšieho Slovenského štátu a tí povstanie absolútne neuznávali.“
Vnímali to vtedy, ako povstanie voči samostatnosti?
„Áno voči Slovensku. Aj keď ten zámer nebol proti Slovensku, ale proti Nemcom, no keďže vtedy bolo Slovensko partnerom Nemecka.“
Čo ľudia a študenti vnímali ste to, že Slovenský štát je samostatný?
„Boli sme mladí, získať samostatnosť bolo, dá sa povedať, zázrak, no v akých podmienkach. Tým, že Slovensko muselo slúžiť Nemcom, ktorí zapríčinili nepredstaviteľné nešťastia a škody.“
Po vojne ste museli neskôr aj na vojenskú službu?
„Uznali mi pol roka účasti v povstaní, no keďže sa vtedy slúžilo dva roky a ja som v 1950 absolvoval vysokú školu, tak si armáda na mňa spomenula, že som to celé neabsolvoval, tak ma ešte zavolali na vojnu. No bral som to s humorom, odvelili ma do Českého Krumlova a to je fantastické mesto a potom som bol v Českých Budějoviciach, tam som robil projektanta v armáde.“
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
